Skončila mi karanténa, spolu s ňou aj tatinovi a tak som ho na otočku hodil z Liptova do Bratislavy. Cestou späť som sa zastavil na pumpe, kým som čapoval benzín, obišli ma dvaja motorkári. Čierne oblečenie, prilby pod pazuchou a šatka nikde. Vravím si, že to je pekne nezodpovedné. Dotankoval som, zaplatil a zaparkoval o pár metrov ďalej, potreboval som niekomu odpísať.
Počas toho som stále poškuľoval po motorkároch, bol to otec a syn, šli na jednej motorke, spomenul som si na kamoša, čo na strednej chodil na podobné výlety. Zrazu sa k ním priblížila žena, ktorá výzorom nezapadala – nebola oblečená vyslovene elegantne, ale v porovnaní s nimi (či so mnou) vlastne aj bola. Videl som, že sa rozprávajú, prehodili pár slov, pán jej ukázal smerom k dodávke a ona išla k nej. Ahá, tak som sa sekol – nie sú to motorkári, ale akurát taká pestrá rodinka, niekam v tej dodávke cestujú. Dopísal som, čo som potreboval a vyrazil na cestu.
Asi o 100 metrov prebehol cez cestu pes. „Uuuu,“ zabrzdil som. Kým som rozmýšľal, čo ďalej, pes sa ku mne rozbehol ako natešený stopár. Otvorím dvere, on naskakuje a pozerá výrazom: „Myslím, že som spravil niečo hlúpe.“ Našťastie má známku aj s číslom na telefón, stojím však na krajnici a rozmýšľam, kde zbehnem z diaľnice. Vtedy si uvedomím, že už asi 15 sekúnd na mňa kýva niekde zo zadných strán mozgu myšlienka: „Tá žena na pumpe kráčala takým zvláštnym spôsobom, ako keby niečo hľadala. Alebo … niekoho.“ V zrkadle nevidím žiadne auto a tak rýchlo cúvam sto metrov k pumpe, tam už čaká ona, otvorím okno: „Pes?“ ona hneď, „Áno, ďakujeeem,“ vypúšťam psa a dodáva, „ty debiiil!“ To už ale nepatrilo mne. Vyrážam späť na cestu a rozmýšľam, čo sa to vlastne stalo.
Nemyslím so psom, to je celkom očividné, proste jej ušiel pri venčení na pumpe. Čo však spravil môj rozum, keď som pozeral na trojicu ľudí. Dvaja motorkári a jedna vyplašená žena, ktorá k nim na sekundu dobehla a hneď ide ďalej. Mozog ich označil za atypickú rodinu cestujúcu v dodávke a problém uložil do priečinku ‘Vybavené’. Mozog spája informácie do – pre neho zmysluplných – celkov. Veci si prirodzene nepamätáme ako dáta ale ako drobné príbehy. Je ťažké si zapamätať EHGDAE, ale paradoxne ľahšie, ak to predĺžite na Emil Hodil Granát Do Atómovej Elektrárne.
Mozog je však beťár a realitu ohýba, len aby mu lepšie pasovala do celku. Pozrite sa na môj zážitok z pumpy. Videl som dvoch ľudí v motorkárskom oblečení, pod pazuchou mali prilby a obďaleč aj motorku. Keď som ich však videl rozprávať sa so ženou (v týchto časoch spoločenskej izolácie) a ukazovať na auto, tak ich mozog vyhodnotil ako rodinu na výlete dodávkou a úplne odignoroval všetky fakty, ktoré nepasovali. Fascinuje ma, ako som bol s touto interpretáciu spokojný a nebyť náhody, ktorá ma prinútila ju už o minútu prehodnotiť, veril by som jej doteraz. Ak by mi zavolala polícia a opýtala sa, či som na pumpe náhodou nevidel trojčlennú rodinu cestujúcu v dodávke, odprisahal by som, že áno – úprimne som tomu veril.
Snahu mozgu spájať dokopy aj nezlučiteľné veci krásne demonštrujú ‘split-brain’ pacienti, teda ľudia so silnou epilepsiou, ktorým chirurgicky oddelili mozgové hemisféry (spája ich taký hrubý dátový kábel „corpus callosum“).
Najzaujímavejší experiment o ktorom viem je tento. Pacientovi ukázali obrázok a zo zoznamu slov mal vybrať to, ktoré s ním súvisí najviac. Keď napríklad ukázali kuraciu nohu, očakávalo sa, že ukáže na kura, keď mu ukázali zasneženú krajinu, očakávalo sa, že ukáže na lopatu na odhadzovanie snehu.
Sranda sa však stala, keď obrázky uložili tak, že jedno oko videlo iba kuraciu nohu a druhé iba zasnežené krajinu (každé oko je prepojené len s jednou z hemisfér). Čo sa stalo? Jedna ruka ukázala na kura a druhá na lopatu! Každá hemisféra spravila svoje vlastné rozhodnutie. Najzaujímavejšie vec sa však stala, až keď sa pacienta opýtali, prečo ukazuje naraz aj na lopatu aj na kura. Vymyslel si výhovorku: „Lopata je predsa na odhadzovanie kuracieho trusu.“
Fakty nepasovali dokopy, mozog si však našiel príbeh, ktorý s odretými ušami sedel a s ním sa uspokojil. Niečo podobné sa stalo aj mne a mal som unikátnu možnosť byť toto skreslenie rýchlo odhaliť. Úplne som bol potom rozčarovaný z toho, ako hravo to šlo, ako jednoducho mozog oklamal samého seba, len aby mal kľud. Ako optická ilúzia, ale záludnejšie. Asi netreba hláskovať, aké ponaučenie z toho plynie.
[Samuel]PS: Viac o split-brain sa dočítate tu.