6. júla 2020
Moderné kmene

Moderné kmene

Pred americkým kongresom vystúpila 10. októbra 1990 Nayirah, mladá kuvajtská nemocničná sestrička, ktorá opísala, ako vtrhlo iracké vojsko do pôrodnice a vybralo deti z inkubátorov. Inkubátory zobrali do Iraku a deti nechali zomrieť. V novembri 1991 srbský fotograf opísal, ako chorvátski rebeli zabili 41 detí. V júli 2014 tvrdili ruské média, že ukrajinskí vojaci ukrižovali trojročného chlapca.

Tieto príbehy spájajú dve veci. Po prvé, ich obsah je vymyslený – sestrička bola v skutočnosti dcéra Kuvajtského veľvyslanca, novinár priznal, že si to vymyslel a ukrajinský príbeh nikto nepotvrdil. Po druhé, všetky tri sa snažia apelovať na základné biologické inštinkty.

Kolega, s ktorým zdieľam kanceláriu, je Japonec. Je veľmi tichý a slušný, keď tak sa bavíme o počasí, dobrých čajoch a rôznych druhoch sladkostí. Predstavme si, našťastie absurdnú, situáciu: Slovensko vyhlási vojnu Japonsku. Ako sa ma môže niekto pokúsiť prinútiť, aby som Takakimu ublížil?

Hlavnou prekážkou je blok, ktorý máme takmer všetci – nezabili by sme iného človeka. Ako prinútiť vojakov aby zabili niekoho, s kým by si za iných okolností pokecali pri pive? Treba ukázať, že medzi „nami“ a „nimi“ je jasná hranica a že tí na tej druhej strane vlastne nie sú ľudia, aspoň nie takí, ako my. Práve na toto slúži propaganda pomocou fiktívnych zverstiev (atrocity propaganda). Tá sa čiastočne opiera o biologický mechanizmus, ktorý ma slúžiť na niečo presne opačné.

Z pohľadu génu je najdôležitejšie zaistiť svoju čo najväčšiu reprodukciu. To bežne znamená, že je organizmus sebecký, nechce sa deliť o zdroje – či už ide o jedlo, partnerov alebo svoje vlastné telo (na ktoré má zálusk predátor). Niektoré situácie však vytvárajú podmienky na biologický altruizmus.

Jedným z hlavný príkladov je pomáhanie svojim genetickým blízkym, teda svojej rodine. John Haldane povedal, že je pripravený položiť svoj život za dvoch bratov alebo ôsmich bratrancov – to totiž odpovedá ich genetickej podobnosti. Otázne je ako príbuznosť určiť. Pre zvieratá je situácia jednoduchšia, genetickú blízkosť dokážu doslova výcítiť. Ľudia tiež pach využívajú sofistikovanými spôsobmi, no k určovaniu príbuznosti využívame myseľ. A to sa dá zneužiť.

Ľudia udržiavajú hierarchiu rôzne blízkych vzťahov. Rodina je nám bližšia ako sused a sused je nám bližší ako niekto, koho poznáme len z videnia. Susedovi pomôžem vymeniť pneumatiku, toho z videnia len s pohľadom „je mi to ľúto“ obídem. Na prvej prednáške si sadnem radšej vedľa chalana z nášho mesta, aj keď sme sa doteraz nikdy nerozprávali. V bare v Londýne počujem slovenčinu a hneď vravím: „Hej, to sú naši!“

Výraznejšiu formu fiktívneho príbuzenstva poznajú napríklad v armáde, kde sa vojaci často prezývajú bratmi (brotherhood) a v boji sú tak ochotnejší sa za seba obetovať. V menšej miere takéto vzťahy vznikajú úplne ľahko – stačí si obliecť správnu uniformu, dres miestneho tímu či motorkársku vestu, nech je jasné, za koho kopeme.

Tento motív sa opakuje od nepamäti. Kmeň bol ako veľká rodina a náčelník bol jej hlava. Vtedy sme si dávali na krk rovnaké náhrdelníky, dnes si dávame rovnaké šiltovky. Kedysi sme tancovali okolo ohňa, dnes chodíme na teambuldingy. Pradávno sme spolu obetovali bohom, dnes spolu pozeráme hokej. Všetky tieto veci v nás fixujú, kto sú to tí „naši“ – kto patrí do nášho kmeňa.

Je to však dvojsečná zbraň, ak sme tu „my“, musia to byť aj „oni“. A v biologickej ríši platí, že z „ich“ máme strach.

Náš vzťah k ostatným ľuďom je do veľkej miery určený tým, či ich považujeme za člena nášho „kmeňa“ alebo nie. Čo je „kmeň“ sa mení od kontextu ku kontextu a každý z nás je súčasťou mnohých rôznych „kmeňov“. Niekedy sú to fanúšikovia rovnakého tímu, niekedy susedia a niekedy spoluobčania. Všetky tieto hranice sú však veľmi vágne a preto tak sa dajú ľahko manipulovať. Najľahší spôsob ako nás na niekoho poštvať, je medzi nami nakresliť hrubú čiaru a povedať: „Aha, tento k nám nepatrí!“ Zväčša si to odnesú vizuálne ľahko odlíšiteľné skupiny ako osoby inej farby pleti či ryšavci  – málokedy sa ľudia spolčia voči milovníkom romantických komédií či ľavákom.

Vyfabulované príbehy o zverstvách a zdôrazňovanie extrémnych príkladov je najbežnejší spôsob ako nás presvedčiť, že nejaká skupina nepatrí do nášho kmeňa – „my“ predsa takýto nie sme. Keď sme „my“ spravili niečo zlé, určite sme mali dobrý dôvod, nie ako „oni“, čo to robia len tak.

Malo by to byť varovanie pre nás všetkých. Keď sa niekto snaží deliť ľudí na „nás“ a „ich“, je veľká šanca, že sa nami snaží manipulovať – ohnúť a posunúť vykonštruované hranice tak, ako to vyhovuje jeho aktuálnej situácii. Tým, že je to votkané do našich biologických základov, je ťažké sa tomu brániť. Hans Rosling radil, že lepšie je hľadať, čo majú rôzne skupiny spoločné a čo zas majú ľudia v tej istej skupine rozdielne. Vďaka tomu si ľahšie uvedomíme, ako často je toto „kmeňové“ delenie umelé.

[Samuel]

PS: Text je do veľkej miery inšpirovaný prednáškami Roberta Sapolského (Biológia a ľudské správanie – neurologický pôvod individuality).

Pridaj komentár