Z čoho sa skladá Slnko?

Keď zohrejete železo, začne svietiť na červeno. To isté by sa stalo s rovnako horúcim kameňom či drevom – nejde o materiál, ale o jeho teplotu. Žiarite dokonca aj vy, akurát v infračervenom svetle, ostatní ľudia vás nevidia, no napríklad komáre áno. Presná povaha svetla, napríklad pomer jednotlivých farebných zložiek, závisí od teploty daného teleso. To isté platí aj pre Slnko. Preto vieme zo slnečného svetla vyčítať teplotu jeho povrchu, má okolo 5 500˚C. Tam to však nekončí.

Slnečné svetlo sa skladá z rôznych vlnových dĺžok, od nanometrov až po metre. Niektoré však chýbajú, v spektre sú medzery. Čo ich spôsobuje? Niektoré atómy majú „chuť“ na svetlo špeciálnych vlnových dĺžok. Keď svetlo prejde cez takýto plyn, niektoré vlnové dĺžky sa zachytia a v svetle budú chýbať.

Nie je to však na škodu. Každý atóm má chuť na iné vlnové dĺžky a do svetla vykúše iné diery. Odborne povedané, atómy (a molekuly) sú identifikovateľné pomocou svojich spektrálnych čiar, ktoré v svetle vytvoria. Keď svetlo príde zo Slnko, stačí ho rozložiť na jednotlivé farby, podobne ako to spravil Newton s hranolom, a pozrieť sa, ktoré z nich chýbajú.

Vďaka tomu vieme, že Slnko sa skladá prevažne z vodíka (74.9%) a hélia (23.8%), v menšom množstve však obsahuje aj kyslík (1%), uhlík (0.3%), železo (0.2%) či neón (0.1%).

[Samuel]

PS: Keď sa prvýkrát skúmali spektrálne čiary slnečného svetla, objavili sa v ňom aj také, ktoré neodpovedali žiadnemu známemu prvku. V roku 1868 napadlo Normani Lockyeri, že možno odpovedajú novému, zatiaľ neobjavenému prvku. Pomenoval po bohovi Slnka ao 25 rokov sa ho podarilo úspešne izolovať v laboratóriu, dnes ho voláme hélium. Hélium sme tak objavili skôr na Slnku než na Zemi!

PS2: Mimochodom, aby sme mali predstavu, kedy sa tieto objavy diali. Štrbiny v slnečnom svetle si všimol v roku 1802 chemik William H. Wollaston. V roku 1814 ich znovuobjavil Joseph von Fraunhofer, ktorý ich začal systematicky študovať. Podobnosť s emisnými čiarami pozemských prvkov si uvedomili v roku 1849 fyzik Gustav R. Kirchhoff (známy pre svoj opis fyziky elektrických obvodov) a chemik Rober Bunsen (ktorý o.i. vymyslel najznámejší laboratórny horák „bunsen burner“ a objavil niekoľko chemických prvkov).