6. júla 2020

Slepé uličky vedy: Éter

Zvuk je pomerne ľahko pochopiteľný jav, ide o vlnenie šíriace sa prostredím – napríklad vzduchom. Tlak a ďalšie fyzikálne veličiny sa vychýlia zo svojej zvyčajnej hodnoty a tento „vzruch“ sa potom šíri ďalej ako vlna. Je preto prirodzené očakávať, že i svetlo bude mať podobnú podstatu. V akom prostredí sa však šíri? Čo je pre svetlo tým, čím je vzduch pre zvuk? Keďže sme takú vec nepoznali, dali sme jej meno éter.

Slepé uličky vedy: Kozmografické mystérium

V 16. storočí sa v európskych učených kruhoch začali šíriť myšlienky heliocentrizmu – učenia o tom, že centrálnym telesom v našej sústave je (namiesto Zeme) Slnko. Táto nová [1] predstava mala prirodzene množstvo nepriateľov a tak jej prívrženci museli dlho bojovať, aby ju presadili. Jedným z takýchto bojovníkov bol aj Johannes Kepler, astronóm (a tiež matematik a astrológ), ktorý zohral kľúčovú úlohu pri zrode modernej vedy. Na základe precíznych pozorovaní Tycha Braheho totiž sformuloval tri známe zákony o pohybe planetárnych telies.

Objavili sme tmavú hmotu?

Hviezdy, planéty, asteroidy, medzihviezdy plyn a čierne diery – toto všetko tvorí len malý zlomok hmoty v našom vesmíre. Zbytok tvorí niečo, čoho nedokážeme vidieť, vidíme len gravitačné pôsobenie, voláme to „tmavá hmota“. Tmavá hmota má svoje odtlačky v reliktovom žiarení, tichom šume vesmíru, ktoré sa v ňom šíri doteraz. Stimulovala tvorbu galaxií, drží ich pokope, spôsobuje gravitačné šošovkovanie.

Paralaxa

Určite to poznáte. Dívate sa na nočnú oblohu a zrazu vidíte zažiariť rýcho vzplanúci objekt, ktorý ľudovo nazývame padajúcou hviezdou. V skutočnosti sa toto teleso volá meteor. Verím, že ste si nezabudli niečo zaželať, no zamýšľali ste sa aj nad tým, či vidíte rovnaké „padajúce hviezdy“ ako iný pozorovateľ? Odpoveď nieje jednoduchá. Za týmito svetelnými úkazmi v atmosfére stoja väčšinou materské telesá – kométy, či planétky (asteroidy). Občas však podobný úkaz môže vyvolať i kozmický odpad, ktorého je mimochom za hranicami našej atmosféry čoraz viac.

Let k čiernej diere

Je pomerne veľký nesúlad medzi tým, koľko čiernych dier vidíme a koľko vieme, že by malo existovať. Prirodzene nás to veľmi netankuje, lebo hľadanie čiernych dier je tak náročné, že si prajeme aby to bolo iba ako hľadanie ihly v kope sena. Ihla totiž nie je neviditeľná a kopa sena je oveľa menšia, než okolný vesmír.

Pohľad do prázdna

O využitie Hubblovho teleskopu môže požiadať hocikto. Výzvy sa vypisujú zhruba raz za rok a ako asi tušíte – konkurencia je vysoká, príležitosť dostane len zlomok projektov. Niektoré veci sa však nedajú plánovať rok dopredu, zaujímavý jav sa môže objaviť nečakane a tak zhruba 10% kapacity spadá do tzv. riaditeľskej rezervy. Keď sa napríklad objaví supernova, pridelí riaditeľ časť tejto kapacity inštitútu, ktorý ju chce sledovať. Hneď počas prvých rokov riadneho fungovania teleskopu sa však rozhodol vtedajší riaditeľ Robert Williams využiť veľkú časť svojej rezervy na prázdno.

Rozpad kométy

Séria o fotkách z Hubblovho teleskopu by nebola úplná bez aspoň jedného záberu zo Slnečnej sústavy. Nevedel som sa rozhodnúť, ktorú fotku použiť – či famózny záber Saturnu alebo jednu zo starších fotiek Jupiteru. Problém sa však vyriešil sám. Pred týždňom Hubble ukázal, že naozaj ešte nepatrí do šrotu a spravil unikátny záber, ktorý sa určite zapíše do histórie. Zaznamenal rozpad kométy.