15. apríla 2021
kriticke myslenie

Viac dôkazov

Práve ste vykašľali čiernu guľôčku, zmes uhlia a hlienov. Veru, nič príjemné! Teraz ste vstali, niečo podobné sa vám stáva už mesiace. Je začiatok 20. storočia, ste baníkom v Spojených štátoch amerických a centrálnym bodom veľkej diskusie: škodí vdychovanie uhoľného prachu pľúcam alebo ich chráni? Dnes je odpoveď samozrejmá, vtedy však nebola.

Frederick Ludwig Hoffman vydal v roku 1917 prelomovú, takmer päťstostranovú štúdiu – Úmrtnosť na respiračné choroby v prašných remeslách. Roky chodil po krajine, v nemocniciach zbieral dáta od doktorov, všetko podrobne analyzoval a skúmal do posledných detailov. Jeho verdikt bol jasný – uholný prach pľúcam enormne škodí. Reakcia na jeho prácu? Prakticky žiadna. Všetci si pýtali trochu viac dôkazov, toto vraj nestačilo. A baníkov tak ďalej dusil uholný prach.

Tyler Hilinski bol veselý mladý chalan, športovec. Zrazu sa však začal správať zvláštne a po krátkej dobe, ako dvadsaťjedenročný, spáchal samovraždu. Pridal sa tým na narastajúci zoznam podobných prípadov. Šport, ktorý hrával, bol totiž americký futbal a posledné roky sa v ňom takýto scenár zopakoval niekoľkokrát. Čo tak prudko zmenilo povahu mladých futbalistov? Výskum ukazuje, že pri športoch, ktorých bežnou súčasťou sú údery do hlavy, dochádza k chronickej traumatickej encefalopatii. Ide o neurodegeneratívne ochorenie, ktoré vedie k zmenám správania; starý názov bol dementia pugilisticabitkárska demencia. Dôkazy, že tento šport na vysokých školách vážne ohrozuje mozgy žiakov sa hromadili, ľuďom to však nestačilo.

Takéto dva príklady spojil dokopy vo svojej prednáške Malcolm Gladwell. Hľadal odpoveď na otázku: koľko potrebujeme dôkazov, aby sme začali konať? Nie je dobré konať priskoro a bez dôkazov, vtedy sa ľahko môžeme pomýliť. Na druhej strane, niekedy čakáme na ďalšie dôkazy zbytočne – vec už je jasná, riešenie odkladáme zbytočne.

Aké množstvo dôkazov je tak akurát? Myslím si, že všeobecne platná odpoveď neexistuje. Každý z nás má iné vnímanie rizika a iné poznatky a vedomosti v danej oblasti. Ľudia sú rôzni. Niektorí zareagujú hneď pri prvom náznaku, niektorých do akcie nepomkne nič. Väčšina ľudí je však niekde medzi, nezareagujú hneď, chvíľu to trvá, no eventuálne začnú nebezpečenstvo vnímať.

Keď sa hromadia dôkazy o novom probléme, tak to má typický priebeh. Ako prví bežne zareagujú odborníci, ktorí majú najviac informácií a tesne po nich zareagujú laici, ktorí sú na danú problematiku citliví. Potom chvíľu trvá, kým sa dostatočné množstvo dôkazov dostane ku kritickej časti populácie. Potom zostáva skupina, ktorá si neustále žiada viac a viac dôkazov. Mnohých z nich však neuspokojíte nikdy.

Okolo seba vidíme veľa príkladov. Na koronavírus upozorňovali odborníci už na jar, väčšina ľudí sa o hrozbe presvedčila v priebehu pár mesiacov. Niektorí si však pýtajú dôkazy o existencii covidu dodnes; mnohí z nich by si ich asi pýtali aj na pľúcnej ventilácii. Niektorí vakcínam verili hneď, niektorí si počkali na výsledky štúdií o bezpečnosti, niektorí si však budú ďalšie dôkazy pýtať večne. Iným príklad sú klimatické zmeny. Klimatológovia a aktivisti bijú na poplach už desaťročia a až posledné roky si vážnosť situácie uvedomuje veľká časť populácie. Časti skeptikov sa však dôkazy neustále mália.

Funguje to aj v bežnom živote. Niektorí ľudia vycúvajú z toxických vzťahov prakticky okamžite, väčšina dá druhú či tretiu šancu, no eventuálne ich takýto vzťah stopnú. Sú však aj ľudia, ktorí toxické vzťahy neukončia nikdy. Vždy len čakajú na ďalší dôkaz, že sa ten druhý nezmenil.

Byť skeptický a počkať si na dostatočné množstvo dôkazov je samozrejme správne. Žiadať viac dôkazov je však niekedy len výhovorka, prečo nerobiť nič.

[Samuel]

Vedátor môžete podporiť aj cez Patreona
https://www.patreon.com/Vedator_sk

 

Pridaj komentár