8. apríla 2020
Vesmírne pero

Vesmírne pero

Určite ste počuli historku o tom, ako americká NASA investovala milióny dolárov do vývoja pera, ktoré by písalo vo vesmíre, narozdiel od Sovietov, ktorí proste používali obyčajné ceruzky. Nie je to pravda. Je to povesť, ktorá vznikla nesprávnou interpretáciou faktov. Takže ako to vlastne bolo a ako vzniklo vesmírne pero?

Bežné guličkové ani atramentové perá nepíšu v stave beztiaže. Je to pochopiteľné, gravitácia je tá sila, ktorá ťahá atrament dole a núti pero písať. Toto si veľmi skoro uvedomili aj Američania aj Sovieti. Preto od začiatku používali oba konkurenčné vesmírne programy obyčajné ceruzky.

S ceruzkami sa však spájajú určité riziká. Jednak sú z dreva, ktoré je horľavé. Zároveň a to je hlavný problém, tuha v ceruzke pracuje na princípe oteru, kedy sa jemné šupinky grafitu prenášajú na papier. Rovnaké šupinky sa uvoľňujú aj do vzduchu a môžu zaniesť utracitlivé prístroje. Grafit je okrem toho aj vodivý, takže môže prístroje aj vyskratovať. A to nehovorím o tom, že odlomená špička tuhy vznášajúca sa v stave beztiaže nie je veľmi príjemná.

Američania skúsili používať mechanické ceruzky, tí starší určite poznáte versatilky. Problémy s tuhami to vôbec neriešilo, navyše NASA ich objednala neskutočne drahé (v roku 1965 objednali 34 kusov za skoro 4500 dolárov), takže sa rýchlo vrátili k ceruzkám.

Sovieti to skúsili ináč a začali používať niečo ako voskovky. Teraz si všetci predstavíte škôlkarov, ako niečo čarbú na papier a vlastne máte skoro pravdu. Vesmírne voskovky (grease pencils) boli trocha sofistikovanejšie, vyzerali ako bežné ceruzky, ale miesto dreva bol použitý papier a miesto tuhy vosk. Voskovky odstránili väčšinu nevýhod ceruziek, ale stále sa bolo treba zbaviť papierika, ktorým bola voskovka obalená. Taktiež informácie písané voskovkami nemajú dlhú životnosť.

Potom sa do toho vložil istý pán Paul C. Fisher. Jeho súkromná spoločnosť naliala v roku 1965 milión dolárov (cca 8 miliónov na dnešné peniaze) do výskumu “vesmírneho pera.” Vývoj si nikto neobjednal, za NASA prišiel až s hotovým produktom. Kvôli prúseru s mechanickými ceruzkami váhali, ale nakoniec si v roku 1968 od neho objednali 400 pier za 6 dolárov za kus (tomu hovorím návratnosť investície). Keď to zistili Sovieti, tak si hneď objednali vlastných 100 kusov + 1000 kusov náhradných náplní. Perá sa osvedčili a odvtedy mal každý pilotovaný let do vesmíru na palube aspoň jedno Fisherove pero.

V čom spočíva genialita tohto pera? Vyzerá ako bežné guličkové pero, ale mechanizmus je troška iný. Telo náplne je z nerez ocele, gulička je z karbidu wolfrámu. Vnútro náplne je rozdelené na dve časti. V prvej je samotný atrament. Atrament je špecifický tým, že tixotropný, t.j. štandardne je v tuhom skupenstve a len v mieste stretu s guličkou je tekutý. Vďaka tomu nezasychá a v prípade rozbitia sa v stave beztiaže nerozletí na malé kvapôčky kvapaliny. Druhú časť náplne tvorí piest, v ktorom je natlakovaný plynný dusík na tlak 343 kPa (cca 3 a pol atmosféry). Dusík tlačí piest a zabezpečuje, že je atrament tlačený na guličku, takže sa gulička namočí do atramentu bez ohľadu na gravitáciu.

Takže čo vlastne to zázračné pero vie? Písať po takmer hocijakom povrchu, písať po naolejovanom povrchu, písať pod vodou, hore hlavou, dolu hlavou, pod hocijakým uhlom. Zvládne písať v teplotách v rozmedzí -35˚C až +120˚C.

Fisherove perá sa dajú voľne kúpiť od cca 50 € za základný model po x-tisíc za zberateľské verzie.

[Thibir]

https://en.wikipedia.org/wiki/Writing_in_space

https://www.spacepen.com/about-us.aspx

https://history.nasa.gov/spacepen.html

https://spacepen.cz/historie

https://www.scientificamerican.com/article/fact-or-fiction-nasa-spen

Pridaj komentár