O vesmíre, prírode a vôbec
Fyzika
Pred desiatimi rokmi bol oznámený fenomenálny objav. Experimenty CMS a Atlas v CERNe potvrdili detekciu Higgsovho bozónu, posledného dieliku časticovej fyziky. Aký to malo dopad na fyzikálnu komunitu? Čo príde po Veľkom časticovom urýchľovači? A kedy sa dočkáme podobne veľkého objavu? O tom všetkom diskutujú Jozef a Samuel.
Aula bola narvaná do posledného miesta, ak ste neboli na zozname, nestačilo si privstať ani niekoľko hodín. Každému bolo jasné, že tento deň si budeme pamätať dlho. Dňa 4. júla 2012 sa po približne storočí zavŕšila naša snaha pochopiť, z čoho sa skladá hmota.
Svet čoskoro oslávi 10. výročie objavu Higgsovho bozónu a najväčší časticový urýchľovač na svete po odstávke nabehne na historicky najvyšší výkon. Ide o ostro sledovanú záležitosť, jeho výsledky totiž rozhodnú o smerovaní časticovej fyziky na dlhé roky.
Priestor je podľa klasickej predstavy prázdny, no klasické predstavy sa občas mýlia. O tom, že by sa priestor mohol z niečoho skladať premýšľali už prvý tvorcovia kvantovej mechaniky. Ako sa priestor môže z niečoho skladať? Dokázala by v ňom fungovať fyzika normálne? A aké experimenty by to dokázali odhaliť? O tom všetkom diskutujú Jozef a Samuel.
Jedným zo spôsobov merania vplyvu vedeckej práce je počet citácií, teda počtu vedeckých článkov, ktoré sa na ňu odvolávajú. Motiváciou je idea, že citácie typicky znamenajú používanie výsledkov práce, zahrnutie v rešerši alebo pokračovanie v začatom smere výskumu, takže čím viac citácií, tým významnejší výskum. Podobne ako rôzne iné parametre a rebríčky, citovanosť síce nie je ultimátnym meradlom významu vedeckých prác, dá sa však z nej všeličo zaujímavé dozvedieť.
Donedávna som formulám nevenoval veľkú pozornosť – chodili do kolečka a robili „vzuuum“. Raz som však zostal poobede u našich a tatino ma trochu zasvätil. Začal som si všímať veci, ktoré som dovtedy prehliadal. A potom mi v schránke pristál – dlhý – článok o fyzike pretekárskych vozov. Rovno vám prezradím, je to šialené! Pomaly dvadsať strán textu o jednom aspekte monopostov formule, desaťročia inovácií, miliónové náklady na zlepšenie o zlomok percenta. Stále sa niečo deje, nové výmysly, nové zákazy – a na pozadí toho všetkého krásne priamočiara a zároveň komplexná fyzika. Verím, že tento text si užijete, či už formule sledujete alebo nie. A som si istý, že po ňom ich určite sledovať budete.
Stanislav Ulam je jeden z tých velikánov, o ktorých mnoho ľudí nikdy nepočulo. Veľkom spolupracoval na vývoji prvej atómovej bomby a všetkej matematiky a fyziky okolo toho.
Udalosťou posledných dní, ktorá doslova zarezonovala svetom bola erupcia sopky Hunga Tonga(-Hunga Ha’apai) v západnej Polynézii, na opačnej strane sveta. Začala sa 15. januára o cca 05:15 nášho času (UTC+1). Sopka vyvrhla obrovské množstvo prachu do okolia a mrak z nej vystúpal až do mezosféry (cez 50 km!) [1]. Ide o jednu z najväčších erupcií za posledných 30 rokov. Sila výbuchu bola odhadnutá na 500-násobok atómovej bomby zhodenej na Hirošimu [2]. O niektorých jej dôsledkoch už Samuel písal tu [3].
V strede púšte stojí vysoká veža, ktorej vrchol žiari ako malé slnko – maják v mori piesku. Okolo nej sú pravidelne usporiadané tisíce obdĺžnikov, z diaľky vyzerajú ako stany. Nie je to však hudobný festival. Tmavé obdĺžniky nie sú stany, ale zrkadlá a svietiaca veža nie je maják, ale miesto na ohrievanie tekutej soli. Nie je to hudobný festival, no aj tak je to – možno – hudba budúcnosti. Aspoň teda vo výrobe elektriny.
Nielen nad Tatrou sa blýska. Blesky ľudí fascinujú od nepamäti a stali sa súčasťou nejednej mytológie. Už pred niekoľkými storočiami sme ich začali skúmať vedecky, nie všetky otázky o nich však boli uspokojivo zodpovedané. Ako vznikajú blesky? Existujú guľové blesky? A čo sa stane, ak sa na blesk pozriete teleskopom? O tom všetkom diskutujú Jozef a Samuel.
