O vesmíre, prírode a vôbec
Supernovy nastávajú po poslednom štádiu života hmotných hviezd. Ako hviezdy fungujú počas svojho života? Sila, ktorá drží hviezdy pokope je gravitácia. Proti nej pôsobí tlak, ktorá zabraňuje kolapsu hviezdy. Hviezda končí život vtedy, keď v jadre dochádza materiál na jadrovú syntézu.
Slnko má atmosféru, ktorá sa, podobne ako Slnko samotné, nachádza v plazmovom skupenstve. Pozorujeme v nej množstvo štruktúr, ktorých tvar je daný rozložením slnečného magnetického poľa.
Asi nikto sa nepričinil o to, aby sa hľadaním mimozemského života zaoberali seriózni vedci, tak ako Frank Drake. Okrem skomponovania niekoľkých správ, ktoré sme k možným mimozemským …
Pri „padajúcej hviezde“ si mnohí prajú šťastie. Kométy, asteroidy či meteoridy sa síce vedia postarať o krásne divadlo na nočnej oblohe, vedia však aj priniesť obrovské nešťastie. Čo sú vlastne kométy zač a koľko majú chvostov? Aký je rozdiel medzi meteorom, meteoritom a meteoridom? Čo majú spoločné Perseidy, ktoré spestrujú letnú oblohu s jednou z najväčších hrozieb pre ľudstvo? O tomto všetkom diskutuje Jozef a Samuel.
V hľadaní mimozemského života sa konečne posúvame mimo Slnečnej sústavy! Koľko planét poznáme za jej hranicami a ako sme ich našli? Ako vlastne vyzerajú, môže na nich existovať život? Ak áno, máme to šancu zistiť? O týchto všetkých otázkach diskutuje Jozef a Samuel.
Z celého sveta dostávame nové a nádherné zábery kométy Neowise. Najprv to boli fotky so svietiacimi oblakmi, potom fotky z rôznych miest a známych kultúrnych pamiatok a teraz, keď už kométu vidíme aj uprostred noci, pribúdajú detailné zábery. Niekoho tak mohol čakať šok – kométe nemá chvost jeden, ale dva.
Mimozemský život v našej slnečnej sústave si spájame hlavne s Marsom, tam sa nám ho však zatiaľ nepodarilo nájsť. Povrch Marsu ale zďaleka nie je jediné miesto vhodné pre život, dokonca to nie je ani najlepší kandidát. Kde všade by v slnečnej sústave mohol v minulosti podľa vedy existovať život a kde by mohol, s trochou šťastia, existovať aj dnes? O tom všetkom diskutuje Jozef a Samuel.
Zvuk je pomerne ľahko pochopiteľný jav, ide o vlnenie šíriace sa prostredím – napríklad vzduchom. Tlak a ďalšie fyzikálne veličiny sa vychýlia zo svojej zvyčajnej hodnoty a tento „vzruch“ sa potom šíri ďalej ako vlna. Je preto prirodzené očakávať, že i svetlo bude mať podobnú podstatu. V akom prostredí sa však šíri? Čo je pre svetlo tým, čím je vzduch pre zvuk? Keďže sme takú vec nepoznali, dali sme jej meno éter.
V skratke sa história fyziky delí na obdobie pred Newtonom, medzi Newtonom a Einsteinom a po Einsteinovi. A pri oboch prechodoch zohráva kľúčovú úlohu teória gravitácie.
V 16. storočí sa v európskych učených kruhoch začali šíriť myšlienky heliocentrizmu – učenia o tom, že centrálnym telesom v našej sústave je (namiesto Zeme) Slnko. Táto nová [1] predstava mala prirodzene množstvo nepriateľov a tak jej prívrženci museli dlho bojovať, aby ju presadili. Jedným z takýchto bojovníkov bol aj Johannes Kepler, astronóm (a tiež matematik a astrológ), ktorý zohral kľúčovú úlohu pri zrode modernej vedy. Na základe precíznych pozorovaní Tycha Braheho totiž sformuloval tri známe zákony o pohybe planetárnych telies.
