S Kipom Thornom som sa mal možnosť rozprávať trikrát. Prvýkrát to bolo na pár minút v roku, keď som uvádzal udeľovanie čestnej zlatej medaily, ktorú dostal od Univerzity Komenského. Druhýkrát to bolo počas Starsmusu pred rokom, nahral som s ním krátky rozhovor. Teraz sme sa konečne mali možnosť rozprávať hodinu – a tak bol konečne čas aj na tému vzdelania.
Kip Thorne mal ako školiteľa Johna Archibalda Wheelera a jeho ďalší študenti boli velikáni ako Feynman, Everett, Unruh, Bekenstein či Meisner. Podobne aj Kip Thorne bol školiteľom mnohých ďalších skvelých fyzikov a mnohé jeho práce, napríklad o červích dierach, vytvoril spolu so svojimi študentmi. Takže – aké je jeho tajomstvo úspechu? Spomenul mi dve.
Spýtal som sa ho, čo spraví ako prvé, keď rieši ťažkú úlohu, napríklad gravitačný kolaps magnetických polí, ktorý mu zadal jeho školiteľ. Jeho odpoveď bola, že zapojí intuíciu a skúsi uhádnuť riešenie. Ako si intuíciu vybudoval? Ako študent sa považoval za pomalšieho než ostatní, a tak išiel vždy do hĺbky – k učivu si písal detailné poznámky a veľa kreslil, aby mu stačilo sa veci naučiť raz.
Thorne vo svojej knihe o čiernych dierach opisuje, ako rád počítal a premýšľal sám. Keď knmihu písal, ešte netušil, že raz povedie experiment s účasťou asi tisícky výskumníkov, ktorý úspešne zachytil gravitačné vlny. Spýtal som sa ho, ako skĺbil svoju potrebu samoty s vedením toľkých študentov.
Niektoré dni pracoval naozaj sám a iné, práve naopak, trávil hodinovými skupinovými stretnutiami. Naženiete všetkých do väčšej kancelárie či menšej seminárnej miestnosti s tabuľou a hodiny – pokojne aj šesť či sedem – diskutujete. Každý povie, aký progres spravil za týždeň a kde sa zasekol. Ostatní sa pýtajú a spolu sa snažia pohnúť ďalej. Hľadajú si navzájom chyby, navrhujú zlepšenia.
Mimochodom, ak sa čudujete, prečo je Kip Thorne tak často v našich končinách, tak je to – na dosť dlhé lakte – práve vďaka učeniu. Keď Anton Zajac učil fyziku v USA, jedným z jeho žiakov bol syn Kipa Thorna, ktorý mu priniesol otcovu knihu. Keď sa mal teraz Kip znovu vrátiť do našich končín, prišla od Antona otázka, či s ním nevymyslieť nejakú zaujímavú akciu. Kapacity boli limitované – pre koho by to mohlo mať najväčší význam? Ako inak, pre študentov.
Približne stovka študentov zo stredných a vysokých škôl si pozrela film Interstellar, potom si vypočula Kipovu prednášku o fyzike vo filme. Nasledovala beseda a žiaci mali možnosť sa pýtať. A teda, že sa pýtali! Čerešničkou na záver bol koncert Konvergencií a ich komornej verzie hudby z Interstellaru.
Bolo to dlhé sobotné poobedie – s pár krátkymi prestávkami mal program asi sedem hodín, ako Kipove diskusie pri tabule. A aj miestni študenti žiarili ako slniečka. Mali možnosť sa Kipa osobne pýtať, podpísať si knihu, rozprávali sa o gravitácii, vesmíre, fyzike. Keď s Kipom raz moderoval besedu Juro Tekel, spýtal sa ho, prečo vlastne robí fyziku. Jeho odpoveď bola: „Lebo je to jednoducho zábava.“ (Because it’s fun!) V sobotu to bolo cítiť.
[Samuel]