18. novembra 2019
Prečo fandíme hokejistom

Prečo fandíme hokejistom

Keď prejde svetlo hranolom, rozloží sa na jednotlivé farby. Keď prídu majstrovstvá sveta v hokeji, rozloží sa slovenská spoločnosť na spektre od ‘vlajočky na späťákoch’ po: ‚‚Kto by pozeral, ako sa naháňa desať chlapov za gumenným valcom, haló.‘‘ Prečo ľudí vlastne baví sledovať hokej?

Zjednodušený pohľad na motiváciu živočíchov (nielen ľudí) niečo robiť, alebo naopak nerobiť, je takýto: ak je telu niečo prospešné, mozog vyvolá príjemný pocit a zvýši tendenciu túto prospešnú činnosť opakovať. Ak, naopak, položíme ruku, labku či krídielko na rozpálený povrch, ucítime bolesť. Mozog odkazuje: ‚‚Nie, toto nebol dobrý nápad.‘‘

Tento jednoduchý mechanizmus vysvetľuje, prečo radi jeme chutné jedlá, mávame sex alebo si doprajeme dlhý spánok (napríklad v tomto poradí). Rovnako to vysvetľuje, prečo za bežných podmienok nebúchame hlavou o stenu, nechrúmeme kamene alebo nepijeme Savo.

Nevysvetľuje to však, prečo radi pozeráme hokej. Či už ‘naši’ vyhrajú alebo prehrajú, našemu telu to nepomôže a ani neuškodí (aj keď istý politik by asi nesúhasil). Zá záľubou v športe musí byť niečo viac, než len živočíšne pudy.

Trochu lepšie vysvetlenie by mohlo byť takéto: v mozgu máme nadrátovaný obdiv fyzickej zdatnosti. Je možné, že keď vidíme kvalitný atletický výkon, poškrabká to naše pudy, ktoré nám kedysi pomáhali hľadať partnerov či spoločníkov na lov?

Je pravda, že pre časť ľudí sú športy naozaj o pohybovej zdatnosti, estetike či stratégii. To sú ľudia, ktorí si zápas pozrú aj sami, pokojne aj zo záznamu.

Položme si ruku na srdce, koľko ľudí by sledovalo hokej (či iný šport), ak by to museli robiť sami a s nikým by sa o tom ani len nemohli porozprávať? Myslím, že takmer nikto.

Športy teda sledujeme radi preto, lebo ich sledujú aj ostatní. Prečo?

Jednoduchá odpoveď by bola, že človek je tvor spoločenský, no také jednoduché to nie je. Mentálne je človek vybavený na asi 150 sociálnych vzťahov (hrubý odhad známy z psychológie). Od čias prvých väčších kmeňov fungoval homo sapiens v skupinách, ktoré toto číslo (rádovo) prekračovali. Opice takéto niečo nezvládajú. Prečo oni nie a my áno?

Kľúčový rozdiel medzi myslením ľudí a opíc je takýto: opice sa nepýtajú otázky. Pre šimpanza existuje okolitý svet, ktorý vníma, no neuvedomuje si, že iný šimpanz ho môže vnímať inak – napríklad, že môže mať informáciu, ktorá jemu chýba. Nespýta sa: ‚‚Kde mám banán, pred sekundou som s ním telefonoval, niekam som ho poližil a teraz ho neviem nikde nájsť.‘‘ Ak to nevie on, tak si myslí, že to nevie nikto iný. (Pre úplnosť dodám, že na otázky opice odpovedajú bežne. Ako bolo povedané, nie sú až tak chytré a tak ich táto nekonzistentnosť netrápi.)

Ľudia si dokážu informácie medzi sebou posúvať a je to jeden z hlavných dôvodov, prečo sme dnes ‘pánmi zverstva’. Nejde len o to, že komunikáciou zmenšujeme vlastnú nevedomosť. Dokážeme tvoriť informácie, ktoré s realitou súvisia len čiastočne – niekedy až prakticky nijak.

Na čo je to dobré? Vráťme sa k problému 150 ľudí. Poznáte svoju rodinu a kamarátov, viete ako reagujú, čo majú radi a čo nie. No ako sa pri stretnutí zachová váš súkmeňovec, ktorého stretnete raz za lunárny mesiac?

Kmeň má svoje pravidlá a dohodnuté rámce správania. Ak ich dodržiavate, nedeje sa nič zlé; ak ich porušíte, dostanete po prstoch.

Modelová situácia: je ráno, nechce sa vám vstávať, no celý kmeň vyráža na lov. Z biologického hľadiska by bolo príjemne zostať v posteli, no viete, že ste súčasťou skupiny voči ktorej máte isté záväzky a tak prekonáte svoje biologické potreby, vstanete z postele a vyrazíte na lov.

Iný príklad: ste pri večeri, dojedli ste svoju porciu, no hlad pretrval. Váš slabší spolusediaci má ešte plnú misku a viete, že ak by ste chceli, nedokázal by ju pred vami ubrániť. No vtedy si spomeniete na pravidlá svojho kmeňa, ktoré kážu deliť sa a strážiť slabších. Prísediaceho necháte dojesť a so škvŕkaním v bruchu odchádzate preč.

Čo spôsobí, že v týchto situáciach zasvietila vo vašej hlave žiarovka a pomohla potlačiť biologické pudy? Rozum je naučený, že sme súčasťou kmeňa. Aby sa v ňom bola táto predstava stále živá, má kmeň svoje rituály a tradície – fyzickú manifestáciu myšlienky (v tomto prípade ‘som súčasť kmeňa’). Vždy, keď tancujú domorodci okolo ohňa, stáva sa ich ‘kmeň’ reálnym. Posiľnujú sa tým neurónové spojenie, ktoré najviac zaiskria, keď sa budú najbližšie rozhodovať medzi potrebami seba a potrebami spoločenstva.

Dnešné kmene majú od desiatok po desiatky miliónov členov a každý z nás je súčasťou hneď niekoľkých naraz. Máme teambuldingy, ktoré nám pripomínajú, že sme členmi firmy; susedské grilovačky, aby sme nezabudli, že sme súčasťou komunity a máme tradície a rituály, ktoré nám pripomínajú, že sme súčasťou národov, vierovyznaní, …

Keď všetci pozeráme hokej, spoločne sa tešíme, keď ‘naši’ vyhrávajú a spoločne frfleme, keď sa nedarí, je to ako spoločné tancovanie okolo ohňa. Z biologického hľadiska nezmysel, no tradície a rituály fungujú ako spoločenský tmel. Keď niekto tvrdí, že hokej je nezmyselný, má samozrejme čiastočne pravdu. Je rovnako nezmyselný ako tancovanie okolo ohňa; neukája naše biologické potreby, no pomáha nám utužovať sociálnu identitu.

Prečo potrebujeme fungovať práve takýmto, zdanlivo úplne čudesným, spôsobom? Prečo jednoducho nestačí tomu počítaču, ktorý nosíme v hlave, dodať dostatok dát a nechať ho spočítať, čo máme robiť, aby sme maximalizovali svoje biologické pôžitky? Mozog totiž rozumie svetu na základe príbehov.

Nemyslím tým príbehy na štýl: ‚‚Kde bolo, tam bolo … ,’‘ ale tendenciu mozgu spájať informácie do komplexných štruktúr. Poviem vám dokonalý príklad toho, ako mozog preferuje príbehy pred dátami.

Predstava, že by som sa mohol naučiť hrať na gitaru, mi vydražala asi týždeň a tento krátky záblesk prišiel pred vyše 10 rokmi. Dnes by som nezahral absolútne nič, gitaru by som nevedel ani správne chytiť, no pamätám si, že struny sú: E H G D A E.

Ako je to možné? Pri učení mi niekto poradil, že Emil Hodil Granát Do Atómovej Elektrárne a tak si doteraz pri (gitarových) strunách predstavím strapatého chlapca, ktorý pri Mochoviach vyťahuje poistky z granátu.

Každé z písmen bolo v tomto prípade nahradené slovom, čiže niečim podstatne zložitejším, no výsledok sa zrazu vstrebáva mozgu oveľa ľahšie – je na to nastavený. Mozog má príbehy rád.

To, že príbehy sú viac než dáta, vie každý, kto pozorne sledoval hocijakú spoločenskú diskusiu. V ľavom rohu ringu mám tisíce vedcov, ktorý menujú štatistiky o stave klímy, počítačové simulácie blízkej budúcnosti, analýzu škôd napáchaných na biodiverzite … . V pravom rohu je politik, ktorý povie: ‚‚Hej, oni nás chcú pripraviť o naše hamburgery!‘‘ Gratulujem, máme víťaza.

Nanešťastie je toto viac-menej reálny (a nedávny) príbeh. Dáta, o to viac ak sú nepríjemné, k nám prenikajú pomaly. No spomienka na hamburgery sa hneď prepojí s grilovačkami, večermi strávenými s priateľmi, vôňou dymu v neskorý letný večer a … pocitom slobody – mozog ihneď prekypuje asociáciami; kam sa na toto hrabú dáta?

Málokto funguje v spoločnosti tak, že by sa naspamäť naučil všetky zákony a každé svoje rozhodnutie riadil podľa svojich biologických potrieb (v rámci istých mantinelov). V mysli si chováme niekoľko príbeh, ktorých sme súčasťou a ktoré nám udávajú, ako sa máme správať.

Keď si v hlave nesiem príbeh o zelenej budúcnosti našej planéty, automaticky zdvihnem papierik, ktorý mi spadol na zem. Keď si nesiem príbeh o slušnej spoločnosti, kde si ľudia pomáhajú, tak impulzívne pustím staršieho človeka sadnúť. Keď mám v hlave príbeh, v ktorom som športovec, odmietnem u babky (tretiu) porciu štrúdle.

Každý z nás ma niekoľko rôznych identít, ktoré sú v mysli uložené vo forme príbehov, ktorých sme súčasťou. Tieto identity sú bežne v konflikte a človeka často definuje, ako k takýmto konfliktom pristupuje. Tradície, zvyky či spoločné fandenie športovcom sú veci, ktoré raz budeme pomerne zložito vysvetlovať mimozemšťanom (a im sa budú ťažko vysvetlovať tie ich). No z istého uhľa pohľadu sa ich úloha dá vysvetliť pomerne ľahko: slúžia na to, aby v našej mysli spevňovali príbehy, ktoré si nesieme o okolitom svete a ktoré nám v ňom umožňujú fungovať.

Športy sú, narozdiel od skutočného sveta, vybavené jasným naratívom. Vieme, kto sú tí ‘dobrí’ (naši) a kto tí ‘zlí’. Je jasné, kto vyhral, kto prehral a kedy zazvonil zvonec. Športy majú svojich jasných hrdinov aj zákerákov. V zložitom svete sú tak vďaka nim aspoň nejaké jednoduché príbehy – a my môžeme byť, pomerne bez námahy, ich súčasťou.

Myslím si, že ako také je sledovanie športov pre spoločnosť prospešné. Samozrejme, ako to býva aj s inými príbehmi, ktoré si chováme v (našej kolektívnej) mysli, aj tieto sa môžu vymknúť kontrole. Vtedy je dobré si pripomenúť, že nad nimi môžeme úplne pokojne mávnuť rukou.

[Samuel]

Pridaj komentár