Začnime kontroverzným vyhlásením, naučiť sa fyziku je ľahké. Teda, je to tak ľahké, ako je ľahké zabehnúť maratón. Viem, že tým som si veľmi nepomohol.
Vysvetlím. Sú športy, ktoré sú v mnohom o jednom momente. Jeden legendárny vrh oštepom, jeden dokonalý šprint, jeden knockou, podľa ktorého si vás budú pamäť. V lezení to má aj označenie – crux, najťažší úsek steny, z ktorého väčšina spadne. Cesta k veľkoleposti vedie cez crux.
Vo vytrvalostných športoch je situácia iná, počas maratónu nemáte niečo ako „najťažší krok“. Každý krok, ktorý spravíte, je ľahký. Len ich je treba spraviť veľa. Každý by vedel spraviť hociktorý z nich, málokto však všetky.
Podobné je to so štúdium fyziky a vlastne asi aj väčšiny vedeckých disciplín. Nemáte jeden ťažký krok, ale veľa ľahkých. Naučíte sa, čo sú to funkcie, ako sa derivujú, integrujú, využívajú na opis pohybu, tlaku, pohybu. Žiadna z týchto vecí nie je zložitá, respektíve výrazne zložitejšia ako ostatné. Len ich je veľa.
Toto je mindset, s ktorým odporúčam ísť na vysokú školu. Človeka nečaká jedna ťažká skúška, pred ktorou si dá dvojdňový maratón učenia bez spánku a niekedy počas toho – čáry-máry-fuk – tomu zrazu začne rozumieť. Treba sa pripraviť na vytrvalostný výkon.
Ako počas maratónu, aj počas štúdia je dobré mať pred nosom mrkvičku. Pre niekoho to môže byť vidina toho, že bude zarábať veľké peniaze, pre iného zas, že bude liečiť ľudí (zubári našli kompromis). Pri štúdiu vedy je tou motiváciou poznanie.
Je skvelý pocit porozumieť tomu, čo vlastne hovorí Schrödingerova rovnica, ako vieme, že bol Veľký tresk alebo matematickým aspektom vlnovej rovnice či chaotického správania molekúl. Tento pocit ženie študentov vpred, je to ich energetický gél.
Štúdium nielen fyziky je beh na dlhú trať, máme však zdroje pravidelnej vzpruhy a motivácie. Každý krok je ľahký, akurát ich treba spraviť veľa. A aj tak sa človek v cieli len dozvie, že je vlastne len na štarte. Snáď však bude mať chuť hneď vybehnúť ďalej.
[Samuel]