Bežné hviezdy fungujú tak, že gravitácia stláča plyn, v ňom sa – takmer až zázračne – naštartuje jadrová fúzia, ktorá plyn začne ohrievať a rozpínať, čo začne brániť gravitačnému kolapsu; nastáva rovnováha.
Čierne diery sú čierne len ak sú vo vesmíre opustené. Ak čiernu dieru obklopuje plyn či iný materiál, začne prudko padať a ohrievať sa. V okolí čiernych dier sa tak nachádza zmes extrémne horúcej plazmy pretkanej magnetickými poliami, ktoré čerpajú energiu z rotácie čiernej diery. Šialené mix fyzikálnych procesov, ktorý spôsobuje, že okolie čiernych dier žiari a okolie supermasívnych čiernych dier superžiari tak, že je ho vidno krížom cez vesmír.
Čo ak, položili si vedci raz otázku, by v jadre hviezdy namiesto jadrovej fúzie bola zdrojom tepla práve čierna diera. To je na prvý pohľad nezmysel, no na druhý pohľad, podporený výpočtom, by takéto niečo existovať mohlo.
Výpočty ukazujú, že takýto objekt by mal monštrózne proporcie. Predstavte si mrak plynu o rozmere slnečnej sústavy vážiaci ako milión Sĺnk, vo vnútri s čiernou dierou o hmotnosti tisícok násobov hmotnosti nášho Slnka a s polomerom tisíc kilometrov. Jas ako celá galaxia, jediná normálnejšia vec je povrchová teplota, pár tisíc stupňov Celzia, podobne ako slnku podobné hviezdy. Čierna diera vnútri postupne rastie a po niekoľkých miliónoch rokov sa vonkajšie vrstvy – asi – rozplynú a odhalia stredne ťažkú čiernu dieru, teda vážiacu tak 10 000 hmotností nášho Slnka. Takéto objekty sa volajú čierno-dierové hviezdy alebo kvázihviezdy.
Na papieri to sedelo. Pozorovania z Vesmírneho teleskopu Jamesa Webba ukazujú, že v ranom vesmíre, pár stoviek miliónov až niečo vyše miliardy rokov po Veľkom tresku, boli prítomné „malé červené bodky“. Teraz sa uvažuje, či tieto malé červené bodky neboli práve kvázihviezdy (akurát vo vnútri s ešte väčšími čiernymi dierami).
Úprimne, nevieme – čakáme na ďalšie dáta a porovnávame ich s modelmi. Je však pútavé sledovať, ako sa z prvotne divokého nápadu možno stáva realita.
