24. júna 2024
nooooo

Nóóó, mohlo by to tak byť

Ste na rodinnej oslave a počujete: „Podľa mňa tí Američania na Mesiaci nikdy neboli, vymysleli si to.“ Dedko takéto veci občas číta v časopise a kým sa vnuk Peter opýta na zdroj informácie, dedkovi vysvetlí, že do cesty na Mesiac bolo zapojených toľko ľudí, že by bolo ťažké podvod utajiť a že na povrchu Mesiaca zostala po astronautoch laserová odrazka, na ktorú si môžeme zablikať, druhý vnuk Denis len zhodnotí: „Nóóó, všetko je možné.“

Čo si myslíte, ktorý z vnukov je v tomto príbehu za zlého? Peter, ktorý dedkovo tvrdenie spochybňuje a „podpichuje“, alebo Denis, ktorý nad dedovým tvrdením mávol rukou? Typicky je prvý prístup vnímaný ako konfrontačný a teda nevhodný, druhý naopak.

Predstavme si iný príklad. Prídete za dvomi kamarátmi s nápadom na biznis. Kým prvý vám ho podrobne zanalyzuje a skritizuje tak, že to máte chuť zabaliť, druhý kamoš len bez rozmyslu povie: „Nóóó, mohlo by to fungovať.“

Skúsme niečo ešte priamočiarejšie a aktuálnejšie. Kamarátiek na kúpalisku sa spýtate, či máte dobre natretý chrbát. Prvá povie, že nie, kým druhá ani nezdvihne oči od krížoviek a zahlási: „Jasné, v pohode.“ Ktorá vám reálne pomohla?

Zvykli sme si, že dať najavo nesúhlas je konfrontačné. „Prečo musíš stále robiť problémy?“ V skutočnosti je dobrá a rozumná kritika prejavom úcty – venoval som niekomu svoj čas a pozornosť, aby som ho vyvaroval budúceho problému. Niekedy je efekt kritiky priamočiary, napríklad človek neutopí veľa peňazí v podniku, ktorý nemal šancu prosperovať. Niekedy je to na dlhé lakte, zreálnením niekoho svetonázorov niekoho napríklad posuniete k tomu, aby si nevolil politikov, ktorí mu zhoršia život alebo aby si ho nezhoršil rovno sám.

Prečo sa teda kritike bránime? Myslím, že sú dva hlavné dôvody. Ten prvý je biologický. Kognitívna dizonancia je nepríjemný pocit, keď je náš pohľad na svet v ohrození. Tomuto pocitu sa treba naučiť vzdorovať, ináč by sme nemali schopnosť zmeniť názor. Verili by sme prvej veci, ktorá sa nám dostala do hlavy. Ten druhý dôvod je kultúrny. Vyrastáme vo svete, kde treba rešpektovať autoritu a to, čo povie. Koľkí z nás mali zážitok s učiteľom, ktorý na zdanlivo rozumné a zvedavá otázky odpovedal akoby pod útokom?

Čo s týmto robiť? Po prvé, naučme sa kvalitnú kritiku vnímať ako prejav úcty. „Nóóó, mohlo by to tak byť“ viem rozdať za deň aj stokrát, nad niečím sa hlbšie zamyslieť, to zvládam len občas. Po druhé, naučme sa kritiku žiadať. Kritika nie je prejavom nenávisti, je nástrojom, ako sa posúvať vpred.

V spoločnosti, kde na všetko reagujeme s „Nóóó, mohlo by to tak byť“ máme kognitívny guláš. Robustné myšlienky, ktoré odolávajú aj podrobnej kritike a zahŕňajú množstvo dát, faktov a analýz dávame na úroveň s nezmyslami, ktoré si niekto vycucal z prsta. Áno, neozvať sa proti nezmyslu je pohodlná cesta, ktorou sa každý z nás občas vyberie, napríklad pre zachovanie dobrej nálady na párty. No viete, kam vedie cesta dláždená dobrými úmyslami.

[Samuel]    

Pridaj komentár