Maratón pod dve hodiny

Zabehnúť maratón (42 km) je pre bežného človeka nepredstaviteľné. Pre hobby bežca je to reálna výzva, také bežné časy sa pohybujú okolo 4 hodín, plus mínus 30 minút. Keď niekto beháva seriózne, priblíži sa k 3 hodinám. Pre pár rokmi zabehli profesionálni cyklisti maratón za 2 a pol hodiny.

Svetový rekord dnes je 2:02:57. Desaťročia sa blíži k magickej hranici 2 hodín, no nedarí sa ju prekonať. Nike zorganizovali v rámci promovania nových tenisiek maratón s top bežcami v ideálnych podmienkach (bežali sa kolečká, bez prevýšenia, optimálne meteorologické podmienky, auto (Tesla, aby nečmudila) udávala tempo na 2h čas) – cieľom bolo túto hranicu pokoriť. Počas behu to vyzeralo nádejne, v polovici tempo ešte stačilo, no nakoniec to bežci nedali o 25 sekúnd. Ide teda o neoficiálny maratónsky rekord.

Čo to robí na stránke o vede? Podľa výpočtov totiž existuje hranica, za ktorú dokáže človek maratón zabehnúť a k tejto hranici sa pomaly blížime – jej hodnota je 1:57:58 (aj keď nie úplne verím tejto presnosti, každopádne to vyzerá byť blízko 2 hodinám). Čo túto hodnotu určuje?

Za prvé ide o VO2 max, čiže o to, koľko kyslíka dostane dostať do tela, udáva sa to v miligramoch na kilogram hmotnosti za minútu. Ak necvičíte, tak máte hodnoty okolo 40, amatérski športovci dosiahnu okolo 50 – 60, podľa intenzity tréningu. Profi maratónci majú hodnoty okolo 80-85, takmer dvojnásobok toho, čo bežný človek.

Druhým faktorom je laktátový prah, čo je podľa trénerov to isté ako anaeróbny prah. V skratke, ak bežíte šprint, potrebuje telo energiu rýchlo (a na dlh, bez prítomnosti kyslíka). Vydržíte maximálne niekoľko minút, potom treba oddych – vydýchať sa a dočerpať energiu. Desať kilometrov takto nezabehnete.

Ak bežíte pod touto hranicou, telo spaľuje energiu pomalšie (za prítomnosti kyslíka), získavate jej menej, no vydrží oveľa dlhšie. Takto zabehnete aj dlhé vzdialenosti.

Je to rozdiel ako medzi tlením (pomalé a dlhé) a explóziou. Keď túto hranicu prekročíte, začne sa v tele (exponenciálne) hromadiť laktát (odtiaľ ten názov). Prechod nastáva zhruba keď dosiahnete 85% svojej maximálnej tepovej frekvencie (alebo 75% maximálneho príjmu kyslíka). Snáď každému bežcovi sa stalo, že nejaký beh prepálil, nasadil si vysoké (anearóbne) tempo a po pár minútach skončil.

Tretím faktorom je efektivita behu – zbytočne nehýbať telom, správne dopadávať a odrážať sa (každý to má trochu inak) – a v tomto ohľade zohráva úlohu aj dobrá obuv, na tomto si spravil Nike reklamu (vraj ju zlepšia až o 4%).

V roku 1908 bol maratónsky rekord niečo málo pod 3 hodiny. Postupne sa zlepšoval po vyše minútových skokoch, až v roku 1967 prekročil hranicu 2:10:00. Nasledujúcich 50 rokov sa podarilo osekať 7 minút. V ideálnych podmienkach už bola hranica 2 hodín takmer pokorená, no ak sú výpočty správne, oveľa lepšie to nebude už nikdy (teda ak nenastanú výrazné fyziologické zmeny). Športu zdar!

Link na video: https://www.youtube.com/watch?v=SEw17sjrB7s