Začiatok dvadsiateho storočia patrí k intelektuálne najzaujímavejším obdobiam, aké ľudstvo – zatiaľ – zažilo.
Prišli dve veľké revolúcie vo fyzike: kvantová mechanika a Einsteinova relativita rozdupali najnákladnejšie predstavy o povahe reality na padrť. V matematike sa podarilo vyvrátiť hlboko zakorené predstavy o jej úplnosti, začala sa stávať abstraktnou, prekopávali sa axiómy používané storočia až tisícročia.
K tomu všetkému tu boli filozofovia, ktorí držali prst na tepe prírodných vied a vášnivo diskutovali progres a význam krokov, ktoré sa vo vede robili. Rúcali sa spoločenské normy a to sa prejavovalo okrem filozofie aj v umení, architektúre či vzdelávaní.
Tieto intelektuálne kruhy neboli oddelené, miešali sa medzi sebou. Kotlíkom však neboli ani tak auly univerzít a či pivné záhrady, ale menšie seminárne miestnosti a kaviarne. Hádali sa, diskutovali, písali články, kritizovali si ich. Formovali nové pohľady na svet, ktoré potom udali mnohé trendy na zvyšok storočia – až kým toto všetko neuťal Hitler.
Karl Sigmund podal nadľudský výkon a detailne, no čitateľne, zmapoval toto neuveriteľné obdobie. Oceňujem vhodne vybranú hĺbku, nekĺže po povrchu, no zároveň sa nestratíte v komplexných fyzikálnych či filozofických úvahách. Vďaka jeho knihe pochopíte, prečo ľudské poznanie napredovali tak rýchlo, keď si výskumníci dovolili, v dyme viedenských kaviarní, paradoxne spomaliť.
[Samuel]