2. decembra 2020
Ruska

Hojenie kostí a nosenie rúšok

Keď sa antropologičky Margaret Meadovej študent opýtal, čo považuje za prvý znak civilizácie, očakával ako odpoveď napríklad nástroje, náboženské figúrky či nádoby. Meadová však mala inú odpoveď: „Prvým znakok civilizácie je zahojená stehenná kosť.“

V divokej prírode je takáto zlomenina bežne rozsudkom smrti. Zranený jedinec stráca schopnosť pohybu, nevie sa brániť ani zháňať potravu. V civilizovanej spoločnosti sa však o neho niekto postará. Niekto musí nešťastnú Henrietu (meno som si vymyslel) šesť týždňov ťahať na provizórnych nosidlách, starať sa o jej obživu a v prípade problémov odolať pokušeniu podhodiť ju šablozubému tigrovi.

Kam sme sa za pätnásťtisíc rokov civilizačne posunuli? Dnes máme trochu inú situáciu, je nás o dosť viac. Naše kmene narástli, máme milióny súkmeňovcov, väčšinu z nich za život nestretneme. Už ich nemusíme nosiť na nosidlách, na úkor svojho pohodlia im pomáhame inak. Napríklad nosíme rúška. Je to otravné, ťažšie sa nám cez ne rozpráva, viac sa nám parí tvár. Každý by radšej rúško nenosil ako nosil. Rovnako ako nikoho určite nebavilo Henrietu so zlomenou nohou vláčiť po lese a týždne ju kŕmiť. To bolo však druhoradé. Prvoradé jej bolo pomôcť.

Naozaj to má význam, výskumy ukazujú, že rúška či už chirurgické alebo látkové, spomaľujú šírenie vírusu. Ak vám nejde o vaše zdravie, tak treba myslieť na ľudí okolo vás. A nejde len o zdravie. Ak sa prekročí istá hranica počtu nakazených, znova sa budú zatvárať obchody a reštaurácie, na koncerty a divadlá môžeme na dlho zabudnúť. Rúškom chránime aj prácu ľudí v týchto oblastiach, nemôžeme všetci home-officovať. A aj keď môžeme mať voči nášmu školstvu rôzne výhrady, žiaci sa viac naučia v triede než cez Zoom.

Nosením rúšok pomáhate ostatným na (mierny) úkor vlastného pohodlia. To je, nielen podľa Margaret Meadove, základný aspekt civilizácie.

[Samuel]

PS: Keď som článok napísal a dopĺňal zdroje, tak som veľmi podobný našiel tu.

  

Pridaj komentár