27. októbra 2021
fejková veda

Fejková veda: Predátorské časopisy

Ľudia sa učia oceniť kvalitné informácie. Nepodľahnúť nezmyslom môže byť, bez preháňania, otázkou života a smrti. Ako zlatý štandard sa používajú vedecké štúdie. Je to fajn, no má to svoje úskalia. Sem-tam sa stane, že aj kvalitný časopis odpublikuje chybný výsledok. Dnes si však povieme niečo o časopisoch, pre ktorých je publikovanie nekvalitného výskumu základom biznisu.

V úvode si treba ujasniť, že ako to vo vedeckom svete vyzerá, keď veci fungujú správne. Keď, či už jedinec, výskumná skupina alebo veľká kolaborácia, objavia niečo nové, spíšu to ako článok. Ten následne pošlú do nejakého vhodného vedeckého časopisu, napríklad Physical Review D.

Ak (podľa editora) vybrali správne, nasleduje recenzné konanie. Rukopis dostane na posúdenie jeden či viac odborníkov, ktorí buď navrhnú článok prijať, odmietnuť, alebo ho autorovi vrátia na doplnenie. Toto sa môže opakovať, až kým všetci nie sú spokojní a nemajú ďalšie výhrady.

Ako sa k článku dostanú čitatelia? Bežné sú tri možnosti. Po prvé, zaplatia si prístup k jednému článku, bežne stojí desiatky dolárov. Druhá možnosť je, že výskumná inštitúcia, na ktorej pracujú, má predplatený prístup k celému balíku článkov. Tretia možnosť je, že autori článku zaplatia, aby bol článok prístupný pre všetkých, ide o takzvaný open access. Bežne nie z vlastného vrecka, ale napríklad z grantu či zo zdrojov svojej inštitúcie. (Niekedy ide o mix možností, napríklad open access na určité obdobie zadarmo.)

Voči tomuto môže mať človeka nejaké výhrady, no v mnohých vedných oblastiach to funguje celkom dobre.

Sú však časopisy, ktorým nejde o publikovanie kvalitných vedeckých štúdií, ale len o prijímanie poplatkov od autorov, napríklad za spomínaný open access. Na recenzné konanie sa môžu vykašľať, len ho predstierajú. Stačí im mať štandardne vyzerajúcu stránku, cez ktorú budú práce zverejňovať a niekoho, ktoré bude komunikovať s autormi a ťahať od nich peniaze.

Prečo by niekto poslal svoju prácu do takéhoto pseudočasopisu? Priznajme možnosť, že sa nechal voviesť do omylu a o nevyhnutnom poplatku sa dozvedel neskoro. Druhá možnosť však je, že si bol človek vedomý, že by jeho výskum nikdy neprešiel riadnym recenzným konaním a tak si vlastne platí za to, že takto môže predstierať vedecké výkony.

Naozaj to môže byť až tak zlé? Pozrime sa na jeden legendárny príklad. Dvaja výskumníci, David Mezières a Eddie Kohler dostávali pravidelne spam, ponuku od – ináč solídne znejúceho – časopisu International Journal of Advanced Computer Technology. Napísali teda ‘článok’, ktorý obsahoval iba slová „get me off your fucking mailing list“. ‘Recenzent’ ho ‘zhodnotil’ ako výborný a odporučil na publikovanie, autorom stačilo zaplatiť poplatok 150$.

Aj takto môže vyzerať „vedecká práca“ prijatá do predátorského časopisu.
Aj takto môže vyzerať „vedecká práca“ prijatá do predátorského časopisu.

Ako identifikovať predátorský časopis? Najjednoduchšie je si pozrieť, či má v editorskej rade nejaké známe osobnosti, či vznikol dosť dávno a má dostatočný impact-factor. Problém je, že tieto údaje o sebe dokážu publikačné spoločnosti falšovať, jednoducho u seba na stránke uvedú, čo chcú. Druhá možnosť je pozrieť na rôzne blacklisty. Tie však majú tiež občasné problémy, napríklad omylom zahrnú aj novovzniknutý, ale ináč regulárny vedecký časopis. Tretia možnosť je pozrieť sa, či sa daný časopis nachádza vo vedeckých databázach, no k nim nemusí mať prístup každý a aj tie majú problémy s časopismi v ‘šedej zóne’. Ako vidíte, naozaj sa dá pomýliť – aj keď by sa to nemalo diať opakovane.

Ako sa v tom má bežný človek vyznať? V princípe asi ťažko. Stačí si aspoň zapamätať, že to, že niečo vyzerá ako vedecká práca ešte neznamená, že to vedeckou prácou naozaj aj je. Treba si overiť, či je publikovaná v serióznom časopise, aj keď ani to nemusí byť stopercentná záruka. Rovnako ani nie je veľký počet ‚vedeckých publikácií’ zárukou toho, že je niekto skutočný vedec. Väčšiny sa samozrejme tento problém netýka, no treba myslieť na to, že môžu existovať výnimky.

[Samuel]

PS: Často sa za vedecký článok označuje aj niečo uložené vo verejných repozitároch. Napríklad (nielen) vo fyzike je bežné, že pred publikáciou zavesí človek svoj rukopis na stránku arxiv.org, kde si ho môže každý zadarmo prečítať a autora kontaktovať, napríklad aby ho upozorniť na chybu. Je to veľmi užitočný nástroj, no treba myslieť na to, že články nie sú recenzované a správca archívu za ich správnosť nijak neručí. Dokážu sa tam teda dostať aj riadne nezmysly.

PS2: Koľko ‘open access’ článkov je takýchto? Ťažko povedať, jeden z odhadov sa pohybuje na úrovni 1%.

2 thoughts on “Fejková veda: Predátorské časopisy

Pridaj komentár