Bolo ráno po prezidentských voľbách v USA, pozeral som, čo sa píše. Čakal som, že sa dozviem, ako to dopadlo, no prekvapivo som sa dozvedel aj prečo. Deň dopredu to bola pre všetkých tesnotka, pár hodín po mali všetci svoje vysvetlenie.
Nielen, že vysvetlení bolo veľa, často boli protichodné. Vraj sa Harris odpojila od Bidena prislabo. Alebo vraj prisilno. Vraj bol Trump dosť agresívny. Alebo vraj agresívnosť len hral. Každý mal svoju interpretáciu a do nej vtesnal dáta.
Mozog baží po vysvetleniach, cez ne spája suché dáta z okolitého sveta do príbehov. Sme nesvoji, keď nepoznáme vysvetlenie a hneď ako ho dostaneme, vrhneme sa naň – či už je správne alebo nie.
Koľkokrát sa vám stalo, že si niekto vypočul nejaká vysvetlenie a povedal: „Hmm, nooo, dáva to zmysel.“ A bolo vybavené. Problém je, že takéto kritérium nestačí.
Meškáte do práce, čo sa stalo? Zaspali ste? Vynechala električka? Zle ste si nastavili hodinky? Všetky tieto vysvetlenia dávajú zmysel a pritom správne bude len jedno.
Na každý jav sa dá vysvetliť milión vysvetlení, z ktorých mnohé dávajú zmysel. A aj z nich sú takmer všetky nesprávne – ako by ukázal podrobnejší pohľad, na ktorý si už bežne nenájdeme čas.
Keď vám niekto podá vysvetlenie, nezoberte ho hneď. Opýtajte sa: „Ako to vieš?“ Dávať zmysel nestačí – aj Pán prsteňov je logicky-konzistentný príbeh, ktorý dáva zmysel, akurát nesúvisí s realitou.
Musíme byť opatrní, lebo inak nedokážeme rozlíšiť fakty a na nich postavené teórie od síce možno ľúbivých ale vymyslených príbehoch.
