Keď som sa dopočul, že splnomocnenec pre vyšetrovanie pandémie publikoval „šokujúce“ zistenie o vakcínach vo vedeckom časopise, hneď som tušil, že nepôjde o skutočný vedecký časopis – inak by tejto správy už bol plný internet, nielen ten slovenský.
Pozrel som si teraz už čudne slávny Journal of Angiology & Vascular Surgery, v ktorom ich štúdia vyšla. Moje podozrenie rástlo, vzbudzovalo to dojem predátorského časopisu.
Bežne, keď pošlete štúdiu do normálneho časopisu, najprv to posúdi editor a často vás rovno presmeruje inde, ak ste netrafili tému, oblasť alebo inovatívnosť objavu. Potom hodnú chvíľu hľadá recenzentov, ktorí si prácu trúfnu hodnotiť, a tí to následne robia – typicky týždne až mesiace. Potom vám pošlú posudok a aj keď prácu odporučia prijať, často si vyžiadajú zmeny. Následne je práca publikovaná, a buď za prístup k nej platia čitatelia, alebo zaplatíte vy tzv. open access, teda otvorený prístup.
Ako funguje predátorský časopis? V podstate sa takmer nikdy nestane, že by vás odmietli – zoberú hocičo, čo s prižmúrenými očami vzbudzuje dojem vedeckého článku. Niekedy sa prižmúria oči tak, že si človek nevšimne, že článok obsahuje len opakujúce sa „Get me off your fucking mailing list“. Následne sa chvíľu tvária, že článok recenzujú, potom ho, samozrejme, prijmú a vypýtajú si poplatok. V prípade JAVS je to od 760 do 2060 dolárov.
Preklikal som si ostatné články. V aktuálnom čísle sú štyri. Jeden ma zaujal slovom „kanibalizmus“, ide v podstate o slohovú prácu, kde (zdanlivo) žena opisuje, ako ju vyhodili či vyštvali z práce. Obsahuje vedecké skvosty ako: „Po nejakej dobe si našla novú prácu na chirurgii v krásnom horskom regióne. Bola zima a vidiek bol veľmi krásny.“ Takže asi takáto je úroveň publikovaných textov.
Rozhodol som sa teda svoju hypotézu overiť a cez registračný formulár som skúsil poslať článok. Kvalita stránky odpovedá kvalite publikácií – nielenže tam nebolo overovanie afiliácie (čo by bolo zložité, keďže som uviedol, že som z „Vymyslenej univerzity“), ale ani oznámenie o úspešnom prijatí dokumentu či autorská stránka.
V tom momente som tomu prestal venovať pozornosť – bol neskorý večer, bol som na výskumnom pobyte a bol čas ísť spať. Ráno ma v schránke čakala urgencia – vraj môj prvý článok (neviem, o čom je, napísala ho AI) im prišiel, ale chýba im ešte ten k Fartington problému. Áno, viem, pardón, infantilné – bolo neskoro večer! Musel som ísť robiť reálnu vedeckú prácu, mail som tak ignoroval. Po týždni však prišiel email ďalší – moja fiktívna práca bola úspešne prijatá. Teda, ešte musím zaplatiť poplatok.
To, samozrejme, nespravím. Po prvé, nechcem taký časopis podporovať. A po druhé, chcem môcť aj naďalej tvrdiť, že som nikdy v predátorskom časopise nepublikoval.
Takže, aby som to zhrnul. Všetko prebehlo bleskurýchlo. Je to ako keby ste priviezli auto do servisu, dali kľúče mechanikovi, on odišiel na pol minúty za dvere a potom si vypýtal 1200 eur. Podozrivé, nie? Pozrel som sa – odborný článok, ktorý sme publikovali so študentmi vo februári, sme na posúdenie poslali v septembri – takto to bežne prebieha.
Myslím, že každému, kto sa tejto téme venoval aspoň minútu s otvorenou mysľou, je úplne jasné, o čo ide, a v princípe by sme sa tomu už nemuseli venovať. Je to však dobré na ukážku toho, ako sa občas finguje veda. Žiaľ, na Slovensku (aj keď nielen tu) sa prípady publikovania v predátorských časopisoch dejú často. Tak snáď vďaka pánovi splnomocnencovi aspoň budú ľudia lepšie vedieť, čo sú tieto časopisy zač.
A pre autorov tejto vakcínovej štúdie mám radu: ak naozaj veríte svojim výsledkom a v tomto prípade vás predátorský časopis len voviedol do omylu, môžete výsledky poslať do skutočného vedeckého časopisu. Ak obsahuje tak fantastické tvrdenie, ako vravíte, možno nie je trúfalé skúsiť Nature, Lancet či BMJ. Ak vám to publikujú tam, garantujem vám uznanie vedeckej obce. Dopredu však sľúbte, že zverejníte odpoveď, ktorú vám editor pošle.
[Samuel]