Myslím, že už sme sa dostali do štádia, kedy klimatickú zmenu spochybňuje len málokto. Popierači ustúpili o krok, vraj sa zmena deje, ale nemôžu za ňu ľudia.
Keď ideme lietadlom, vidíme mestá, dediny a domy – ľudia sú sotva malé mravčeky. Keď sa naopak zo zeme pozrieme hore, nebo – a teda aj atmosféra – sa ťahá, kam dovidíme. Asi nie je prekvapivé, že v niekom to vzbudí dojem, že niečo tak obrovské ako naša atmosféra, ktorá sa ťahá až do vesmíru, my – malí ľudia – nedokážeme ovplyvniť.
Tento dojem je nesprávny. Ako hranica sa vesmíru sa považuje Kármánova hranica, sto kilometrov, no ani nad ňou nie je dokonalé vákuum. Každopádne, sto kilometrov nie je tak veľa.
A čo viac, atmosféra s výškou redne. Ak toto čítate na vrchole Everestu, je väčšina hmoty atmosféry pod vami. Prevažne je veľmi riedka, len tu pri Zemi je hustejšia, čo skresluje celkový dojem. Ak by mala všade takú hustotu, ako tu dole, no rovnakú celkovú hmotnosť, mala by výšku približne desať kilometrov.
Masa vzduchu sa ťažko predstavuje, predsa len, nevidno ho a ak nefúka silný vietor, vzduch cítime len letmo. Aká hrubá by bola atmosféra, ak by sme ju skvapalnili? Približne desať metrov. (Preto, keď sa ponoríte po hĺbky desiatich metrov, cítite tlak jednej extra atmosféry.)
Takže ak si chcete predstaviť atmosféru Zeme, predstavte si desať metrov hlbokú kvapalinu všade na povrchu. Táto masa je vyparená a natiahnutá na desiatky až stovky kilometrov.
Z tohto prekvapivo malého množstva vzduchu, ktorý sa na našej planéte nachádza, je asi 0.04% oxid uhličitý. To je málinko, nebyť jeho skvelej schopnosti zachytávať termálne žiarenie, ktorým sa Zem chladí. Skúste si to malé množstvo na príklade desaťmetrovej hĺbky vizualizovať. Tak, ako pár kvapiek atramentu znepriehliadni vodu pre viditeľné vlnové dĺžky, tak pár „kvapiek“ skleníkových plynoch znepriehľaďnuje atmosféru.
Je naozaj také nepredstaviteľné, že sme toto – prekvapivo malé – množstvo dokázali desaťročiami masového pumpovania fosílnych palív ovplyvniť?
[Samuel]