Neverte (nielen) vlastným očiam
Alebo ešte presnejšie – dôveruj, ale preveruj.
Veľa ľudí považuje očité svedectvo za najvyššiu formu dôkazu. Videl som to a tak to musí byť pravda. Optické ilúzie, ako tá na obrázku, sú nielen zábavkou, ponúkajú aj cenné ponaučenie.
Koľko vidíte kruhov na obrázku? Takmer všetci povedia (a svedčili by), že nula – na obrázku sú predsa štvorčeky. V skutočnosti je ich tam šestnásť. Ak neveríte, pozrite sa do jedného z rohov a postupne sa zrakom pohybujte do stredu.
Možno vás optická ilúzia neoklamala a kruhy ste videli hneď, väčšina však nie. Keď už kruhy raz uvidíte, je pomerne ťažké ich nevidieť. Ako je to možné?
Mozog je fascinujúca vec, no nie je to dokonalá krabička, do ktorej vchádzajú informácie a vychádzajú z nej správne odpovede (či interpretácie). Mozog, na základe predchádzajúcich skúseností, vytvára škatuľky pre koncepty a objekty pomocou ktorých triedi prichádzajúce informácie na vzory, v ktorých sa snaží nachádzať zmysel a šum, ktorý ignoruje.
Tento proces má svoje chybičky. Poznáte tú detskú hračku, kde treba do kruhového otvoru vložiť okrúhly dielik a do štvorcového zas štvorček? Ak sa dieťat veľmi snaží, niekedy pretlačí kruh štvorcom, či naopak – však sú iba z gumy.
Mozog občas robí niečo podobné. Ak niekde očakáva štvorec, tak ho tlačí do štvorcového otvoru, aj keď je to kruh. Predsa len, informácie sú tvárne – táto časť príliš nepasuje, tú budem ignorovať, táto sedí dobre, na tú sa budem sústrediť.
Keď raz však zistí, že ide naozaj o kruh, lepšie mu pasuje do kruhového otvoru, to si zapamätá a nabudúce ho tak spozná oveľa ľahšie (nie vžy to však platí, niektorú ilúzie majú podklady zakorenené naozaj hlboko).
No a teraz tá zlá správa – toto zďaleka neplatí len pre optické ilúzie, ale pre všetky podnety, ktoré prijímame. Jednoduchý príklad: niekto k vám príde s chlebom natretým Nutellou, ponúkne vám na lyžičke kôpku niečoho hnedého, ochutnáte a… mňam – Nutella! Tá istá situácia, len namiesto chleba s Nutellou má osoba v ruke použitú detskú plienku. Ponúkne vám lyžičku s niečim hnedým, ochutnáte (ehm) a aj keď je to tá istá Nutella, pravdepodobne vám nebude chutiť, aspoň nie rovnako – mozog čakal niečo iné.
Trochu reálnejší príklad: máte ísť na vianočnú večeru s kamarátovým kolegom o ktorom celé mesiace počúvate len to najhoršie, má trápny zmysel pre humor, mľaská a je namyslený. Večera začne a on je presne taký – síce je pri jedení počuť všetkých, pri ňom vám to však vadí najviac. Prvých pár vtipov mu vyšlo, ale tento bol fakt pod úroveň…
Takto sa to ťahá hodnú chvíľku, no potom si začnete uvedomovať, že vlastne to s ním nie je také zlé – reálne skúsenosti začínajú prebíjať očakávania a na záver večera už pôsobí pomerne sympaticky, úprimne mu poprajete pekné sviatky. Kamarát ho možno nemá rád z úplne iného dôvodu, pokazil vám očakávania a jednoducho ste im podľahli.
Myslite na to, keď budete myslieť na hocičo – to ako vnímame veci, ľudí a podnety okolo seba, závisí od skúseností, toho, čo sme zažili a čo sme sa dozvedeli. Jedlo chutí lepšie, ak pekne vyzerá, a ešte lepšie, ak sme o ňom počuli samú chválu. To čo vnímame, nemusí byť tak reálne, ako sa zdá – mozog je totiž veľký domýšľavec!
[Samuel]PS: Takéto veci mi teraz chodia po rozume, lebo čítam knihu How Emotions Are Made, The Secret Life of the Brain. Určite o nej niekedy napíšem viac!