S kamarátmi máme takú zvláštnu skúsenosť – vždy, keď sme na výlete, tak sa vo svete stane niečo zlé. (Samozrejme, zlé veci sa dejú stále, len vtedy sa o tom viac bavíme.) Niekedy to bola streľba na škole, inokedy zomrel niekto známy. Teraz sme po návrate z Moherských útesov snažili zahriať nad čiernym čajom, niekto pozrel do mobilu a povedal: ‚‚Horí Notre-Dame.‘‘

‚‚Čože, Rotterdam, celé mesto?‘‘

‚‚Nie, Notre-Dame, tá katedrála.‘‘

Potom vytiahli mobily všetci a začali pozerať obrázky, videá a novinová titulky. Niekto písal, že stratu utŕžili obyvatelia Paríža, iní, že všetci Francúzi alebo dokonca všetci Európania. Mám niekoľko mimoeurópskych kamarátov, ktorí tiež správu zdieľali s popisom 🙁 Dlho som potom rozmýšľal, prečo sme (ľudia) smutní, keď zhorí strecha známej budovy.

Prišiel som na dve možnosti, pokojne pridajte aj svoju vysvetleni.

Súčasťou toho, čo nás individuálne definuje, teda to, čo myslíme keď povieme “ja” je tvorené o.i. našimi zážitkami. Mnohí z nás pri Notre-Dame boli a vďaka svojej majestátnosti je to jeden zo styčných bodov toho, čo si z Paríža pamätáme. Ak by Notre-Dame zhorel do tla, stratili by naše spomienky, a teda drobný kúsok našej osobnej identity, časť pevnej pôdy pod nohami. Predstavte si, že by ste sa jedno ráno zobudili a celý svet by bol prestavaný – všetky miesta, čo poznáte by zmizli a nahradili by ich nové, sicé rovnako pekné, no pre vás neznáme. Aký by ste z toho mali pocit?

V psychológii existuje také zaujímavé pravidlo. Modré hory rapujú, že: ‚‚Stopade je magické číslo‘‘ a psychológovia pritakávajú. Dunbarove číslo hovorí o maximálnom možnom počte sociálnych vzťahov, ktorých je náš mozog schopný. Lieta to niekde medzi 100 a 250, bežne sa používa práve hodnota 150. Ako dokážeme spoločensky prežívať vo svete s miliardami ľudí, keď sú naše mentálne kapacity nastavené na malé kmene?

Yuval Harari opakuje vo svojich knihách takúto mantru – príbehy fungujú ako spoločenský tmel.

Bežne delíme informácie na objektívne a subjektívne. ‚‚Tento chlieb je natretý maslom,‘‘ je objektívne tvrdenie o vonkajšom svete (ktorý existuje aj mimo našej mysle). To, že chlieb s maslom mi chutí je subjektívne tvrdenie, ktoré má zmysel len v rámci mojej mysle. To, že práve toto voláme chlieb, niečo podobné, ale predsa trochu iné voláme bageta alebo croisant, to je príklad intersubjektívnej informácie – ide o niečo, čo existuje len v našich mysliach, no vďaka vzájomnej komunikácii sú naše klasifikácie prepojené.

Intersubjektívne veci sú všetko, čo robí rozdiel medzi ľudstvom a 7 miliardami jednotlivcov. Prídete do kamennej budovy (ktorí všetci voláme obchod), predavačovi podáte kúsok papiera (ktorí všetci voláme peniaz a považujeme za hodnotný) a on vám podá krabičku s paličkami so sušenými listami, ktoré zapálite a dym z nich začnete vdychovať (čo stále prekvapivo mnohí považujú za cool).

Takto by ste, len pomocou objektívnych informácií, museli situáciu opísať mimozemšťanovi, ktorý nevie o čo ide. Inému človeku stačí povedať, že: ‚‚Bol som si kúpiť cigarety,‘‘ všetko si hneď vie predstaviť.

Väčšina toho, čo nás robí ľudmi, existuje intersubjektívne. Na čo je to dobré? Keď prídete do obchodu, viete, čo od predavača očakávať. Viete, že vás pozdraví a opýta sa čo chcete. Viete, že si nemusíte pýtať tie karcinogénne paličky, stačí povedať cigarety. A viete, že keď mu dáte modrý kúsok papiera, bude to stačiť. Predavača ste nemuseli v živote vidieť, nepoznáte ho, no aj tak viete predvídať, ako bude vyzerať interakcia s ním.

Slovo príbeh používa Harari v tomto kontexte pomerne voľne. Myslí ním všetko, čo medzi sebou komunikujeme a pomocou čoho tvoríme našu spoločnú predstavu o svete. Peniaze sú príbeh, ústava je príbeh, etika je príbeh a ako správne postupovať pri nákupe v obchode je tiež príbeh. Kde sa tieto príbehy vzali? Časť z nich sme zdedili (a mierne obmenili), časť z nich sme vytvorili – tvoríme ich stále.

Čo to má spoločné s Notre-Dame? Naše príbehy o svete, ktoré umožňujú fungovanie komplexnej spoločnosti, sa často opierajú o reálne symboly. A keď zmizne tento symbol, oslabí sa aj časť nášho kolektívneho vedomia. Ak by zrazu zmizli zo sveta všetky kríže, kresťania by neprišli len o prvok svojej individuánej pamäte, ale aj o oporný bod svojho kolektívneho vedomia.

Notre-Dame predstavuje pre každého niečo iné, pre niekoho ide o náboženský symbol, pre niekoho o architektonický skvost a pre iného zas o symbol Paríža a všetkého, čo k nemu patrí. V každom prípade však súvisí s tým, čo zo skupiny človekov robí ľudí a práve to bolo jeho vyhorením ohrozené.

[Samuel]

—

Čo robí z teba teba
https://waitbutwhy.com/2014/12/what-makes-you-you.html

Čo robí z nás nás
https://vedator.space/yuval-noah-harari-sapiens/

Intersubjektivita
https://en.wikipedia.org/wiki/Intersubjectivity

Zdroj obrázku
https://www.vox.com/world/2019/4/15/18311852/notre-dame-cathedral-fire-spire-collapse-photos-pictures-paris-france