„To bolo parádne!“
„A ako to dopadlo?“
„Vybuchli dosť vysoko.“
„A to ťa teší? Ja že im fandíš!”
„Však vravím, že vybuchli vysoko.“
Takýto dialóg bol tento víkend asi pomerne bežný. Ľudia sa čudujú, že fanúšikovia vesmíru a jeho výskumu sa tešia z misie, ktorá sa skončila explóziou. Dokonca si myslím, že niektorí naše „ale bolo to dosť vysoko!“ berú ako výhovorku.
Vtip spočíva v tom, že raketová veda je naozaj raketová veda. Extrémne zložité, od mechaniky, cez chémiu až po tedmodynamiku. Okrem milióna iných komplikácií je výzvou vymyslieť, ako navrhnúť motory tak, aby sa neroztopili. Je niekoľko mechanizmov chladenia, ktoré sa navzájom dopĺňajú a rôzne interagujú s prostredím, ktoré sa počas letu mení z povrchových podmienok až po vesmírne vzduchoprázdno.
Všetky tieto aspekty sa nedajú naplánovať dopredu rovnako, ako na prvýkrát nenapíšete veľký program, nespustíte medzinárodnú firmu či nespravíte na prvý strih celovečerný film. Skúsite nejako začať, pozriete sa čo funguje a čo nie, zapracujete zlepšenia a skúsite znovu. Ako sa vraví, fail quickly – chybujte rýchlo. Najlepšie je učiť sa na cudzích chybách, no ak robíte niečo, čo ešte nikto pred vami, musíte ich spraviť vy.
Preto nie je dôležité sledovať, ako, ehm, dopadol ostatný let. Treba si všímať trend. V roku 2019 sa Starhopper pohupoval sotva meter nad rampou, o štyri roky neskôr už 33 motorov vytláča k nebu najväčšiu, najvyššiu a najsilnejšiu raketu – Starship – akú ľudstvo pozná. Zo sotva metra sa za pár rokov stalo 148 kilometrov, kam doletí o rok?
Áno, vybuchlo to a zatlieskali sme. A ak vybuchne nabudúce, zatlieskame tiež. Teda, ak vybuchne vyššie. Per aspera ad astra – cez obtiaže, ku hviezdam.