Keď sa občas pozriete na nočnú oblohu a nie je práve zatiahnuté, vidíte, ako sa hviezdy ligocú. Poviete si, že je to pekné, no zároveň zvláštne – naše Slnko predsa svieti stále rovnako. Áno, sem tam je zvýšená aktivita, občas nejaký koronálny výron, no rozhodne naše Slnko nebliká a neligoce sa. Prečo teda ostatné hviezdy áno?
Vysvetlenie je jednoduché. Ani ostatné hviezdy sa neligocú, len sa vám to zdá. Na vine je zemská atmosféra: silné vetry a turbulencie spôsobujú, že vznikajú redšie a hustejšie miesta, čo zas spôsobuje jemný ohyb svetelných lúčov z ďalekých hviezd. Skúste sa pozrieť na vzdialené LED svetielko ponad sviečku či iný zdroj tepla a uvidíte, ako sa začne svetielko – zdanlivo – hmýriť.
Prečo sa teda neligoce aj Slnko? Jemný zdanlivý posun sa týka aj jeho, no pri jeho veľkosti na oblohe je zanedbateľný. Je iné, keď sa o centimeter posunú komár a kamión.
Toto ligotanie je, mimochodov, jeden z ďovodov, prečo máme toľko teleskopov vo vesmíre. Okrem toho ich chceme ochrániť pred svetelným znečistením, ktoré produkujeme. A čo viac, veľká časť žiarenie mimo optické spektra len ťažko preniká zemskou atmosférou.
Na záver by sa patrilo dodať ešte jednu vec. Niektoré hviezdy naozaj blikajú, ide o premenlivé hviezdy. Napríklad cefeidy majú mechanizmus, ktorý spôsobuje, že keď vychladnú, stanú sa menej priehľadné, čím udržujú viac tepla, kvôli čomu sa zohrejú a znovu začnú byť priehľadné.
Tento kappa mechanizmus – známy aj ako Eddingtonov ventil – však typicky vedie na pulzovanie s periódou desiatok dní. Henrietta Swan Leavitt v roku 1908 objavila súvis medzi absolútnym jasom cefeíd a ich periódou. Tím otvorila možnosti, ako merať vzdialenosti vo vesmíre. Vyjasnila totiž, či tieto hviezdy vidíme slabo kvôli tomu, že slabo žiaria alebo preto, že sú ďaleko. A tak aj vďaka nej vieme, aký je viditeľný vesmír veľký a starý.