Periodická tabuľka v súčasnosti obsahuje 118 chemických prvkov. Ich postupný objav je roztrúsený naprieč tisícročiami. Zopár ich ľudia poznali už v staroveku (napr. železo, meď, zlato, síra) a niekoľko ďalších pribudlo v stredoveku (bizmut, arzén). K významným objavom došlo najmä v 18. storočí (napr. kyslík, vodík, mangán, volfrám) a po Mendelejevovom usporiadaní (1869) dovtedy známych prvkov podľa vlastností do periodickej tabuľky (obzvlášť gálium, germánium, skandium). Väčšina rádioaktívnych prvkov v siedmom riadku tabuľky bola objavená v minulom storočí v jadrových vedeckých zariadeniach (plutónium, amerícium, dubnium). Naposledy bol nový prvok (číslo 118) pomenovaný iba v roku 2016 – dostal názov oganeson.
Táto tisícročná časová škála sa v priebehu dejín odzrkadľovala v rôznom prístupe k pomenúvaniu prvkov, z ktorých niektoré ukrývajú aj kuriózne historické príbehy. Najprv však spomeňme niekoľko „typických“ názvov prvkov.
Napríklad viacero prvkov bolo pomenovaných na základe nejakej ich špecifickej vlastnosti podľa príslušného gréckeho slova (napr. chróm podľa „chroma“ = farebný; hélium podľa „helios“ = slnko; neón podľa „neo“ = nový; ródium podľa „rhodon“ = ružový). Niekoľko prvkov nesie názov podľa krajín/oblastí (scandium podľa Škandinávie, gálium podľa Francúzska, nihonium podľa Japonska, polónium podľa Poľska). Mnohé slovenské názvy starších známych prvkov (napr. kyslík, vodík, uhlík, sodík, vápnik, kremík) zaviedol český vedec Jan Svatopluk Presl podľa ich vlastností a výskytu.
Niekoľko prvkov sa volá podľa telies Slnečnej sústavy (urán, neptúnium, plutónium), ktoré samotné boli ešte skôr pomenované podľa božstiev z gréckej/rímskej mytológie. Iné prvky boli pomenované priamo podľa postáv z gréckej mytológie (tantal – Tantalus bol kráľ mesta Lýdia; niób – Nióba bola Tantalova dcéra; prométeum – Prométeus doniesol ľuďom oheň od bohov z Olympu), bez toho že by tak niekto najprv pomenoval nejakú planétu. Inšpirácia prišla aj zo severskej mytológie (tórium – Thor bol boh hromu, vanád – Vanadis/Freya bola bohyňa krásy a lásky).
Tu sa môžeme dostať k spomenutým kuriozitám.
Vráťme sa na chvíľu ku geografii. Kým podľa Moskvy sa volá iba jeden prvok (moskovium – číslo 115) a podľa Bratislavy dokonca žiadny, až štyri prvky (ytrium, yterbium, terbium, erbium) dostali názov podľa nenápadnej švédskej dedinky Ytterby. Jeden po druhom boli totiž tieto prvky postupne (počas rokov 1794 až 1878) objavené v rude z tej istej bane pri tejto dedine.
Množstvo nedávno objavených prvkov dostalo meno podľa významných vedcov (curium – Marie a Pierre Curie, nobelium – Alfred Nobel, oganeson – Yuri Oganessian, einsteinium – očividné), či podľa lokalit jadrových inštitútov, ktoré sa na objavení daných prvkov podieľali (berkelium – Berkeley v USA, dubnium – Dubna v Rusku, darmštátium – Darmstadt v Nemecku, hásium – Hesensko v Nemecku, Moskovium – oblasť, kde leží Dubna v Rusku).
Glenn Seaborg, ktorý pracoval na Lawrencovom laboratóriu v Berkeley, významným dielom prispel k objavu ťažkych transuránových prvkov. Vďaka tomu mohol zapísať celú svoju poštovú adresu výlučne pomocou chemických skratiek Sg-Lr-Bk-Cf-Am, čiže seaborgium (adresát), lawrencium (laboratórium), berkelium (mesto), kalifornium (štát), amerícium (krajina/svetadiel).
Unikátnou chemicko-astronomickou kuriozitou je paládium – kov, ktorý v roku 1802 objavil anglický chemik William Hyde Wollaston. Vo svojom článku názov zdôvodnil veľmi stručne: „[takýmto spôsobom] som získal ďalší kov, ktorému dávam meno paládium, podľa planéty Pallas, ktorá bola nedávno objavená Dr. Olbersom“. Ale počkať, veď planéta Pallas neexistuje! Áno, máte pravdu… ale začiatkom 19. storočia boli astronómovia presvedčení o opaku!
Urán (dnes siedma planéta) bol objavený v roku 1781, kým Neptún (dnes ôsma/posledná planéta) až v roku 1846. Desaťročia medzi tým však boli vyplnené astronomickými objavmi, ktorým dnes síce možno prikladáme menšiu váhu, no v danej dobe sa zdali byť vskutku prevratné. Špeciálne na začiatku 19. storočia astronómovia objavili veľké nebeské telesá medzi Marsom a Jupiterom – oblasť, ktorú dnes nazývame „hlavný pás asteroidov“. Najprv Ceres (rok 1801) pomenovaný podľa rímskej bohyne poľnohospodárstva, a vzápätí Pallas (rok 1802) pomenovaný podľa gréckej bohyne múdrosti Palas Atény.
V obrovskom entuziazme boli mnohí presvedčení, že ide o planéty so zaslúženým miestom v schéme Slnečnej sústavy. Následné početné objavy ďalších objektov v tomto páse však čoskoro viedli k ich poníženiu na menej významný štatút asteroidov. Táto dočasná eufória však zanechala svoju stopu v periodickej tabuľke prvkov. Asteroid Pallas je tak pravdepodobne najmenším telesom Slnečnej sústavy, asi 60-krát menej hmotný ako Pluto, po ktorom bol pomenovaný chemický prvkov.
Mimochodom, prvok cérium, objavený iba rok po paládiu, stihol rovnaký osud. Na jeho obranu, Ceres je najväčším a zároveň prvým objaveným objektom v hlavnom páse asteroidov. Asteroidu Pallas obe prvenstvá unikli, a čo do veľkosti ho predčí ešte neskôr objavený asteroid Vesta, ktorá však už periodickú tabuľku poznačiť nestihol.
V rámci nečakaných súvislostí ešte poznamenajme, že Dr. Olbers, ktorý objavil asteroid Pallas, je ako astronóm známy aj ako autor tzv. Olbersovho paradoxu. Podľa neho, v nekonečnom a statickom vesmíre by malá celá obloha žiariť ako Slnko, hoci zo skúsenosti vieme, že v noci je predsa tma. Paradox rozlúskol až o storočie neskôr objav rozpínania a konečného veku vesmíru. O tom však až niekedy inokedy.
