Ľudí oddávna fascinovala nočná obloha. Keďže v dávnych dobách svetelné znečistenie nepredstavovalo taký problém ako dnes, naši predkovia sa mohli kdekoľvek a kedykoľvek – najlepšie v noci – zahľadieť nahor a kochať sa. Tí bystrejší v istom momente začali rozlišovať jednotlivé objekty. Z nebeských obyvateľov si najprv pravdepodobne všimli Slnko – veľký jasný kotúč cez deň – potom Mesiac – o niečo menej jasný, kotúč iba niekedy – a oblaky – ešte menej jasné a málokedy kotúčové. Každý z nich mal nejaký cyklus. Jeden z nich dal vznik dňom, druhý mesiacom a tretí meteorológom. Keď však ten veľký jasný kotúč zaliezol pod obzor, vynorili sa nové čudá, hviezdy, ktoré boli veľmi nerovnomerne roztrúsené po oblohe. A keďže ľudská predstavivosť je veľká a človek sa rád zabáva, naši predkovia v tomto hviezdnom chaose začali rozoznávať všeličo, čo im na um prišlo: medvede, psy, lode, hady, koruny, ryby aj zajace. I zrodili sa súhvezdia.
Čo to vlastne tie súhvezdia sú? Ide o obyčajné náhodné zhluky hviezd, ktoré sa z nášho pohľadu javia ako keby ležali blízko pri sebe, prípadne vytvárali nejaký ľahko zapamätateľný vzor. V skutočnosti sú však vzdialenosti medzi nimi často obrovské. Vezmite si taký Veľký voz (pozri priložený obraz od slávneho maliara) – jeho dve jasné hviezdy najviac vpravo, známe pod menami Dubhe a Merak, sú vzdialené od nás 120 a 80 svetelných rokov.
Okrem účelu estetického („Aha, tie hviezdy tvoria takmer dokonalý štvorec!“) poetického („Pozri ako labuť ženie tú líšku a predsa ju nikdy nedobehne!“), objaviteľského („Pozrite, Ma Duanlin, tá hviezda tam včera nebola!“ [1]), osvetľovacieho („Včera ma sused pri svite hviezd pristihol, ako si požičiavam amforu z jeho záhrady.“), vešteckého („Hviezdy sú všetky rozostavené presne tak ako včera, znamená to, že túto bitku vyhráme!“), plnili súhvezdia aj funkciu čisto praktickú – jednoducho pomáhali pri orientácii.
Dnes majú súhvezdia aj inú úlohu. Podobne ako máme zemskú súš rozdelenú (viacmenej úspešne) na jednotlivé štáty, tak i obloha je rozdelená na istý počet presne vymedzených oblastí, prislúchajúcich jednotlivým konkrétnym súhvezdiam. Dohodla sa tak Medzinárodná astronomická únia v dvadsiatych rokoch 20. storočia. Vybrali si 88 z veľkého množstva kandidátov, snažiac sa zachovať predovšetkým „klasické“ súhvezdia. Samozrejme, týmto výberom sme nenávratne prišli o niektoré dovtedy používané skvosty ako napríklad Mačka, Pásavec, Pijavica, Rieka Jordán, Teplovzdušný balón alebo Elektrický generátor [2]. Ak si však myslíte, že nám žiadne zaujímavé súhvezdia neostali, skúste uhádnuť, ktoré jedno z nasledovných nie je štandardným súhvezdím: Žirafa, Pec, Veľryba, Oči Bereniky, Oltár, Pravítko, Južná ryba, Sochár, Rydlo, Mikroskop, Stolová hora, Kýl.
Na záver jazykovedná pikoška: Pravdepodobne väčšina z nás pozná Veľký voz, ktorý sa dá rafinovane využiť na nájdenie severu (v noci). Ide o časť súhvezdia Veľkej medvedice, ktoré poznali pod týmto menom už starovekí Gréci. Po Grécky sa nazýva Μεγάλη Άρκτος, Megale Arktos, a je to práve toto súhvezdie, čo dalo meno Arktíde (oblasti na úplnom severe) a následne i Antarktíde (oblasti oproti Arktíde, teda na úplnom juhu)[3].
(Zákerná) úloha pre čitateľov: na koľko častí rozdeľuje 88 (moderných) súhvezdí oblohu?
[Frico]zdroj: wiki
[1] Bonusové body pre toho, kto uhádne, na čo tu narážam.[2] Zoznam používaných bývalých súhvezdí môžete nájsť tu.
[3] Mohlo to byť aj vďaka neďalekému súhvezdiu Malej medvedice.
(ɐsouopɐɥ ɐᴉpzǝʌɥns oloʞo ɐɔɐʇqo ɐs pɐɥ ǝzoʇǝɹd ‘ʇsoʌɥɔ ɐ nʌɐlɥ – ᴉʇsɐɔ ǝʌp ɐu ǝuǝlǝpzoɹ ǝɾ ɐpɐɥ ǝᴉpzǝʌɥns ǝzoʇǝɹd) 68 (ʎʞᴉuǝɹǝq ʎsɐlʌ oʇ ns) ʎʞᴉuǝɹǝq ᴉɔo
:ǝpǝʌodpO