Richard Branson je jedným z miliardárov, ktorí sa rozhodli svoje zarobené peniaze investovať do vesmíru. Teda presnejšie, k cestám do neho. Raketoplán Unity ho vyniesol do výšky 85 kilometrov, média to označili ako hranica vesmíru. Je to presné?
Poďme na to od spodku. Rekord medzi vtákmi má sup jarabý, vyletí do výšky cez 11 kilometrov, čo je porovnateľné s komerčnými letmi, Concordy zvládali aj 18 kilometrov. Vojenské stíhačky vyletia ešte niekoľko kilometrov vyššie – presná hodnota je však tajná.
Väčšina oblakov, ktoré vidíme, sa nachádza vo výške pár kilometrov, vzácnou výnimkou sú noctilucentné oblaky v úctyhodnej výške 80 kilometrov. Najnižší orbit satelitu bol 167 kilometrov, Sputnik dosiahol výšku 215 kilomerov, medzinárodná vesmírna stanica krúži vo výške 340 kilometrov. Toto všetko je menej, než z Bratislavy do Michaloviec! Kde teda začína ten vesmír? To závisí od toho, koho sa opýtate.
Hustota vzduchu klesá približne exponenciálne. Neexistuje teda presná hranica, kde atmosféra zrazu končí a začína vzduchoprázdno. Ako riedku atmosféru už označíte za prakticky prázdno, závisí od toho, čo v nej chcete robiť. Napríklad 80 kilometrov je veľa, ak ste sup, tak akurát, ak ste svietiaci oblak a málo, ak ste satelit, ktorý má čo-to ešte prežiť.
Bežne sa za hranicu považuje 100 kilometrov, aj keď toto číslo – takzvaná Kármanova hranica – je významná hlavne svojou okrúhlosťou. Nad ňou sa ešte ťahá asi tisíc kilometrov termopauza a asi desaťtisíc kilometrov exosféra, v ktorej sa nachádza prevažne hélium a vodík, ktoré vplyvom vonkajších vplyvov atmosféru pomaly opúšťajú. Presne tak, každé – inač veľmi užitočné – hélium, ktoré vypustíte v balóniku k oblohe, nenávratne uniká preč.
Ak sa teda chcete pochváliť, že ste boli vo vesmíre, musíte sa dostať aspoň do výšky sto kilometrov, pre istotu radšej rovno niekoľko stoviek. Samostný stav beztiaže nestačí. Na ten totiž netreba uniknúť z gravitačného pôsobenia Zeme, naň stačí voľný pád. Napríklad v Medzinárodnej vesmírnej stanici je prakticky rovnaké gravitačné pole, ako u nás dole na povrchu. Beztiaž pocítite aj pri skoku do bazénu.
Pre mňa osobne by bol pocit, že sa blížim k hranici vesmíru, ak by nebo nado mnou prestalo byť modré – a to aj počas dňa. Tmavšie denné nebo ste možno videli počas letu lietadlom – špeciálne, ak ste leteli Concordom. Znova však platí, že ide o postupnú zmenu, ostrá hranica neexistuje. Vo výške 39 kilometrov, ktorú dosahujú meteorologické balóny a z ktorej skákal Felix Baumgartner, je pod vami takmer všetok vzduch a nebo je už takmer úplne čierne.
[Samuel]