Krabia hmlovina je tutovo jedna z najkrajších hmlovín, ktoré poznáme. Prvýkrát ju v roku 1731 identifikoval angličan John Bevis, sranda však začala začiatkom 20. storočia. V tej dobe sa v astronómii využívala stále relatívne nová technológia – fotografia. Zábery spravené niekoľko rokov po sebe ukázali niečo nečakané, Krabia hmlovina sa rozpína!
Keď si vedľa seba položíte dve postupné fotografie, viete určiť rýchlosť tohto rozpínanie. Tú môžete následne porovnať s jej veľkosťou. Takto sa ľuďom podarilo určiť, že Krabia hmlovina sa rozpína už približne 900 rokov. Edwin Hubble – jeden z najznámejších astrofyzikov v histórii – si uvedomil, že pred 900 rokmi sa udialo ešte niečo iné.
Záznamy čínskych astronómov z roku 1054 hovoria o novej hviezde, návštevníkovi, ktorý sa znenazdajky zjavil na oblohe. Táto hviezda však bola v niečom špeciálna – svietila tak jasno, že ju bolo vidno aj cez deň. Postupne však z oblohy zmizla …
Dnes už vieme, že pri takýchto javoch nejde o vznik nových hviezd, ale o koniec hviezd starých. Bežné hviezdy končia svoj život tak, že sa nafúknu, odvrhnú svoj obal a nechajú odokryté len holé jadro, bieleho trpaslíka, ktorý bude chladnúť dlhé veky.
Niekedy sa k takémuto jadru priblíži iná hviezda, ktorá vyhasnutému jadru dodá palivo a umožní mu explodovať ako supernova, takéto označujeme ako typ I. Niektoré hviezdy sú tak veľké, že supernovu vyvolá kolaps ich veľkého jadra, takéto označujeme ako typ II.
Problém je, že ani jeden týchto typov úplne nepasoval na pozostatky toho, čo vidíme v Krabej hmlovine.
Rôzne typy supernov majú rôzne prejavy, profily žiarenia a zanechajú po sebe inú chemickú stopu. Kým supernovu typu I očakávame u ľahších hviezd, supernovy typu II zas u ťažších. V roku 1980 však Ken’ichi Nomoto z Univerzity v Tokyu prišiel s myšlienkou, či ešte náhodou neexistuje ďalší typ supernovy, ku ktorej dochádza pri hviezdach stredných hmotností, niekde medzi 8 a 10 násobkom nášho Slnka.
Mechanizmus je v tomto prípade iný. Ich jadro je tvorené z kyslíka, neónu a horčíka. Keď začne hviezde dochádzať palivo, tlak z termonukleárnej fúzie prestane zvládať odolávať gravitácii, ktorá vtlačí elektróny do atómových jadier a nastane supernova, po ktorej zostane neutrónová hviezda.
Takáto bola teória. Supernovy sú však samé osobe relatívne vzácne a takúto jej špeciálnu formu sa dlho nedarilo objaviť. To zmenila až supernova SN 2018zd z roku 2018. Výskum publikovaný v roku 2021 ukázal, že šlo o práve takúto supernovu „elektrónového záchytu“. No a vyzerá to tak, že aj Krabia hmlovina vznikla ako pozostatok takejto supernovy – dodnes v jej strede vidíme pulzar, teda rýchlo rotujúcu neutrónovú hviezdu. Ani nie po tisícročí tak máme záhadu vzniku Krabej hmloviny vyrišenú.
[Samuel]PS: Podľa nie veľmi jasných záznamov sa nachádzala supernova inde, než sa nechádza Krabia hmlovina, čo sa ale prisudzuje tomu, že šlo o … nie veľmi jasné záznamy.
PS2: Uvažuje sa, že existujú aj ďalšie typy supernov, no nie je k ním dostatok údajov.