Ak zastavíte na ulici náhodného človeka a spýtate sa ho na názor na filozofiu vedy, pravdepodobne na vás vytreští oči a rýchlo prejde na opačnú stranu. Ak však máte šťastie a narazíte na niekoho, kto čo-to prečítal z populárno-vedeckej literatúry, s hrdosťou vám oznámi, že vedci hypotézy nepotvrdzujú, snažia sa ich len falzifikovať. A keď nejaká hypotéza dostatočne odoláva všetkých pokusom o vyvrátenie, začneme ju brať vážne.
Takúto falzifikačnú interpretáciu vedy preslávil filozof Karl Popper. Jednu vec mu treba uznať, správne zmiernil očakávania ľudí. Veda naozaj pri mnohých veľkých otázkach nedokáže povedať, aká teória je správna – pomáha nám len odstraňovať tie nesprávne.
Napríklad, Newtonova teória gravitácie bola super. Presne predvídala pohyb planét aj padajúcich jabĺk. Nie je to však dokonalá teória gravitácie, pod tiahou nových poznatkov ju rozšírila teória Einsteinova. A ani na tú sa nepozeráme ako na definitívny opis prírody – je to len to najlepšie, čo zatiaľ máme. Testujeme, kde táto teória zlyhá – snažíme sa ju falzifikovať – a podľa toho budeme pokračovať ďalej.
V takomto Popperovskom pohľade na vedu vnímam dva problémy. Po prvé, máloktorý vedec či vedkyňa príde do práce a povie si, že: „No čo sa dnes pokúsim falzifikovať?“ Bežný postup je skôr taký, že vieme, ako niečo funguje a skúmame, čo sa stane, ak zmeníme nejaký aspekt. Čo sa stane, ak otočím toto kolečko? Ak vypnem tento gén? Ak pridám do kovu prímes? Nesnažíme sa svoj model falzifikovať; hráme sa s ním. Hľadáme, či nezískame nečakaný výsledok.
Druhý problém je, že ani vo vede nepanuje dokonalá istota. V jednoduchej predstave mám teóriu, ktorú chcem falzifikovať a keď spravím pokus, ktorého výsledok s ňou nie je v zhode, tak teóriu hodím do koša. Čo sa však deje naozaj? Keď sa napríklad testovala hypotéza, že magnetické monopóly neexistujú a prebehol experiment, ktorý jeden taký zachytil, tak sa to uzavrelo s tým, že asi šlo o chybu detektora. Na vyvrátenie robustnej teórie treba robustné dáta.
Osobne je mi bližší pohľad na vedu, ktorý vychádza z práce Thomasa Bayesa. V skratke: máme nejaké predstavy o fungovaní sveta a na ich základe robíme predpovede o výsledku experimentu. Ak sú výsledky v zhode s teóriu, naša dôvera v ňu rastie. Ak nie, dôvera sa stráca, teda presnejšie, presúva sa k alternatívam. Niekedy máme možných hypotéz viac a výsledky pokusov prelievajú našu dôveru medzi nimi.
Podobne ako u Poppera, ani v bayesiánskej interpretácii nám veda nedáva definitívne odpovede. Naše poznanie je dynamické a vyvíja sa. Nesnažíme sa teórie falzifikovať, získavame nové poznatky a na ich základe meníme svoju dôveru v rôzne vysvetlenia. Áno, technicky vzaté je to postupná falzifikácia – no obohatená o šum skutočného sveta.
[Samuel]PS: Nápad na článok vznikol po vypočutí podcastu Kvantum ideí: Čo je to veda?