Pred pár dňami bol publikovaný veľmi dôležitý objav v oblasti výskumu Alzheimerovej choroby . Alzheimerova choroba (AD) je problematická nielen samotným klinickým priebehom, ale aj komplikovanou diagnostikou a prakticky neexistujúcou liečbou. Taktiež, presný priebeh patologických procesov na tkaninovej, bunkovej a molekulárnej úrovni zatiaľ nie je stopercentne známy.

Čo sa vie, je, že AD je sprevádzaná mnohými patologickými procesmi naraz – proteinopatia (zle poskladané bielkoviny spôsobujúce problémy), neurozápal, oxidačný stres, poškodenie ciev, strata synapsií a neuronálna smrť (teda neurodegenerácia vedúca k strate kognitívnych funkcií).

Úplne najtypickejšími rysmi AD sú β-amyloid a proteín tau. Oba sú v AD abnormálne a v odbore sú predmetom nekonečných diskusií o tom, ktorý z nich sa objavuje v AD ako prvý a prispieva k vzniku patológie v tom druhom (klasický sliepka/vajce problém). Teda, ktorý z týchto dvoch proteínov je v AD kľúčový. (Často sa vedci študujúci AD pri zoznamovaní pýtajú či je ten druhý „amyloid person“ or „tau person“).

Dobrým nástrojom pri štúdiu AD je tzv. familiárna Alzheimerova choroba (fAD), čiže forma AD, ktorá je spôsobená dedičnou mutáciou. Takéto mutácie často spôsobujú AD so skorým nástupom, už vo veku 40–50 rokov. Existuje viacero takýchto mutácii a dajú sa využiť. Napríklad, pri tvorbe zvieracích modelov, kedy sa mutácia zámerne zavedie do genómu zvieraťa, ktoré potom vykazuje niektoré znaky AD. Alebo pri tvorbe iPSC (indukovaných pluripotentných kmeňových buniek) získaných od nositeľov niektorej z mutácii.

Prípadová štúdia oneskoreného nástupu AD

Nuž, ale späť k spomínanému článku. Článok opisuje prípadovú štúdiu, v ktorej 70-ročná dáma začala vykazovať skoré príznaky AD, v tom veku to nie je až tak nezvyčajné. Čo však bolo nezvyčajné je, že sa ukázalo, že pacientka je nositeľkou jednej z mutácií spôsobujúcich AD so skorým nástupom (PSEN1-E280A). Naviac, táto mutácia je známa tým, že normálne má relatívne vysokú penetranciu. To znamená, že pokiaľ ju niekto má, je veľmi vysoko pravdepodobné, že sa jej efekt prejaví. Ako je teda možné, že sa u nej AD prejavila až tak neskoro, namiesto v štyridsiatich rokoch až v sedemdesiatich?

Ukázalo sa, že žena je zároveň nositeľkou ďalšej mutácie v géne pre apolipoproteín E (APOE3 R136S – Christchurch, pomenovaná po meste objavu). Okrem toho mala žena v mozgu masívne množstvo β-amyloidu, ale celkom malé množstvo tau proteínu, čo je absolútne nevídané – normálne tieto dve patológie idú ruka v ruke. Znamená to teda, že tau je naozaj nevyhnutný pre rozvoj ochorenia a len amyloid nestačí.

Je možné, že APOE3ch mutácia predstavuje ochranu pred rozvojom AD? Alebo, že táto mutácia bude kľúčom k liečbe Alzheimerovej choroby? Ktovie. Ale ak aj nie, iste pomôže k objasneniu patogenézy AD a k lepšiemu pochopeniu vzťahov medzi β-amyloidom a tau proteínom – a to je tiež skvelá správa.

[Linda]