Ruku hore každý, kto si za posledné týždne vypočul ako protiargument, že: „Ale tak sme to robili vždy!“ Kontext mohol byť rôznorodý: hrozienka v kapustnici, strieľanie petárd či jedenie mäsa.
Asi tušíte, že je tento argument zvláštny a pre mnohých neveľmi presvedčivý. Okrem iného, akoby implicitne tvrdil, že je len jeden spôsob, ako niečo robiť dobre (alebo aspoň akceptovateľne). Ak je teraz kapustnica dobrá a niečo na nej zmeníme, bude zlá! V skutočnosti je veľa, prakticky nekonečno, spôsobov ako niečo spraviť a je prakticky vylúčené, že hocičo, čo robíme, by sa nedalo robiť lepšie.
Veľkou výzvou je zistiť, ako niečo spraviť lepšie – ako jeden aspekt zlepšiť a ostatné nepokaziť viac. Pred touto výzvou by sme si nemáli zatvárať oči argumentom: „Tak sme to robili vždy!“.
Sú ľudia, ktorí neradi veci menia a sú takí, ktorí menia aj keď sú spokojní. Niektorí si v reštaurácii dávajú stále to isté, iní vždy niečo iné. Niektorí z nás sú orientovaní konzervatívnejšie, iní zas progresívnejšie.
Toto rozdelenie máme čiastočne aj v génoch, ako ukázala štúdia na vyše 12 000 párov dvojčiat. O čo ide ukázala druhá známa štúdia, ktorá najprv skúmala štvorročné deti a o dvadsať rokov už dospelých ľudí, ktorými sa stali. Tí ľudia, ktorí vyrástli v konzervatívnejších, sa už ako deti cítili nepríjemne, ako sa cítili neisto a nemali veci pod kontrolou.
Niektorí z nás by veci menili, niektorí nie – a to logicky vedie k sporom. Je dôležité, že sa o zmenách rozprávame a diskutujeme – aby nám bolo jasné, či povedú k lepšiemu či k horšiemu. Problémom, ako to býva pomerne často, je, že sa nám pod nohy pletie vlastná biológia a ňou vyvolané dojmy zo zmeny, ktoré nesúvisia s tým, či ide o zmenu k lepšiemu či horšiemu.
Skúsme sa teda nebáť zmeny ako takej a zároveň nemeniť veci len aby sme ich zmenili. Všímajme si, kde nie sme s fungovaním niečoho spokojní a ako by sme to prípadne mohli robiť lepšie. Naša biologická podstata pre nás nechce vždy to najlepšie. Kto neverí, nech sa len rozpamätá na sviatočné prejedanie sa.
[Samuel]