Existuje taká zvláštna veta. Nerobím si presné štatistiky, ale mám pocit, že je nepravdivá takmer vždy, keď ju niekto použije. Znie takto: „Všetci sú rovnakí.“ Nezávisí od kontextu, či už ide o náboženstvo, vzdelanie, profesiu či rodové vlastnosti. Asi vždy ide o preháňanie.
Ľudský mozog funguje tak, že sa snaží uľahčiť si prácu. Priznať, že všetci sú rovnakí je dokonale efektívne – stačí poznať jedného a poznáme všetkých, mozog si tým ušetrí kopu práce a môže tak mať voľné poobedie.
Keď ľudia diskutujú o niečom, čo sa im nepáči, často spravia takúto fintu. Vyberú si extrémneho predstaviteľa nejakej skupiny, prehlásia „všetci sú rovnakí“ a ďalej argumentujú podľa toho. Vyberú si najbigotnejšieho veriaceho a povedia, že všetci sú rovnakí. Vyberú si účastníka gay pride pochodu, čo došiel v latexe a s bičíkom a povedia, že všetci sú rovnakí. Vyberú si protestujúcich, čo rabujú obchody a povedia, že všetci sú rovnakí. Vyberú si policajta, ktorý pri banálnom zatknutí zabil človeka a povedia, že všetci policajti sú rovnakí. Vyberú si dievča, čo ich naposledy odmietlo a povedia, že všetky sú rovnaké. Nie sú.
Tento skreslujúci a zavádzajúci pohľad na svet riešil vo svoje knihe Moc Faktov Hans Rosling. Jeho riešenie? Hľadajme, rozdiely v rámci jednej skupiny – aby sme pochopili, že všetci rovnakí nie sú. Hľadajme podobnosti v rôznych skupinách – naozaj je medzi nami a nimi taký priepastný rozdiel? Extrémy sú lákavé, sú nevšedné a tým pádom aj príťažlivé pre našu pozornosť. Bežne však nebývajú dobrým reprezentantom skupiny, do ktorej ich radíme.
Pre niekoho tieto rady môžu znieť banálne, ale „všetci sú rovnakí“ je jedno z najrozšírenejších a najzavádzajúcejších zjednodušení. Nikto nie je úplne rovnaký.
[Samuel]