28. júna 2022
trauma

Ako ovplyvňuje psychická trauma náš mozog?

Ako vzniká trauma?

Pod pojmom psychická trauma si zvyčajne predstavíme tie najhoršie udalosti, ktoré sa nám môžu stať – nečakanú smrť blízkeho, sexuálne zneužívanie, zážitok vojny či prírodnej katastrofy. Vedecké poznanie nám však ukazuje, že človek nemusí zažiť tie najväčšie hrôzy na to, aby zažil traumu.

Dr. Gabor Maté, lekár maďarského pôvodu, odborník na problematiku traumy, hovorí: „Na to, aby nastala trauma, nepotrebujete zažiť genocídu alebo vojnu. Stačí ak rodičia, ktorí nepočúvajú svoju vlastnú intuíciu, nechajú vyplakať svoje dieťa, bez toho, aby ho zodvihli do náručia, napriek tomu, že ich dieťa zúfalo potrebuje blízkosť. Tak málo stačí na vytvorenie traumy.

To znamená, že trauma nie je ani tak o objektívnej závažnosti udalosti, ale o tom, čo sa stane v našom vnútri ako dôsledok danej udalosti. Pokiaľ dieťa, ktoré zažije niečo ťažké, nemá pri sebe osobu, ktorá by ho podporila, bola voči nemu empatická, pomohla mu situáciu zvládnuť a spracovať, môže u neho vzniknúť trauma.

Trauma je teda zážitok, ktorý človek nedokázal spracovať – je to udalosť nepredvídateľná a nekontrolovateľná. Traumatický zážitok sa môže týkať niečoho, čo sa udiať nemalo a stalo sa (napr. prežitie násilia), ale aj niečoho, čo sa udiať malo a nestalo sa (napr. dieťa dlhodobo nezažívalo naplnenie základných potrieb bezpečia, istoty a lásky).

Trauma a mozog

Dospelý človek zvyčajne nepríde za psychológom s tým, že má traumu, ale s tým, že sa cíti dlhodobo smutný, depresívny, nevie, čo sa s ním deje. Necíti sa dobre, má úzkostné myšlienky, nie je schopný sústrediť sa, nedokáže vytvoriť či udržať uspokojivý vzťah, prežíva zvýšené nabudenie, zle sa mu spí. Práve tak sa môže trauma prejavovať v psychickej oblasti. Čo sa však skrýva za týmito psychickými prejavmi, na úrovni nášho mozgu? Ako môže psychická trauma ovplyvniť tento komplexný orgán?

Súčasné vedecké poznanie nám ukazuje, že traumatické skúsenosti vedú k štrukturálnym a funkčným zmenám v mozgu. Porozumenie týmto neurobiologickým súvislostiam nám môže pomôcť porozumieť mysleniu, cíteniu a správaniu traumatizovaného človeka.

Ukazuje sa, že dlhodobé pôsobenie traumatického stresu môže viesť k poškodeniu mozgu, a to predovšetkým v oblastiach, ktoré sú citlivé na pôsobenie stresu. Medzi mozgové oblasti, ktoré trauma najviac ovplyvňuje, patrí amygdala, hipokampus a prefrontálny kortex. Pozrime sa na to bližšie, ako trauma môže ovplyvniť tieto mozgové oblasti.

Amygdala a emócie

Prvou oblasťou mozgu, ktorú trauma ovplyvňuje, je amygdala. Amygdala sa podieľa na pamätaní si udalostí spojených so zážitkami s emocionálnym zafarbením. Zohráva kľúčovú rolu v reakcii na strach, spracovaní ohrozujúcich stimulov. Jej úlohou je predovšetkým určiť, či je prichádzajúci signál dôležitý pre naše prežitie.

Amygdala nás tak upozorňuje na hroziace nebezpečenstvo (napr. pri stretnutí podozrivo vyzerajúcej osoby pri ceste domov v noci z práce či v situácii, kedy sa naše dieťa ide rozbehnúť priamo na cestu plnú áut) a aktivuje stresovú reakciu tela (1). Pri stretnutí s podnetom, ktorý je vyhodnotený ako nebezpečný, vyvolá vyplavenie stresových hormónov a silnú reakciu nervového systému, čo môže spôsobiť búšenie srdca, zvýšený krvný tlak, potenie či tras (2).

Traumatické skúsenosti môžu viesť k zvýšenej reaktivite amygdaly. To znamená, že systém vnímania hrozieb je u človeka zvýšene aktivovaný. Zvýšene aktívna amygdala v dôsledku traumatického stresu tak môže viesť k tomu, že je pre človeka náročné rozlíšiť medzi minulým a súčasným ohrozením.

Pri pripomenutí traumy teda mozog človeka reaguje tak, akoby trauma nastávala v danom, aktuálnom okamžiku, po prvýkrát. Výskumy ukázali, že pri konfrontácii traumatizovaných ľudí s obrazmi, myšlienkami alebo zvukmi súvisiacimi s pôvodnou udalosťou, ich amygdala reaguje poplašne, a to aj desiatky rokov po danej udalosti. Rôzne aspekty každodenného života tak môžu spustiť pôvodný strach. (2)

V dôsledku zvýšenej aktivácie amygdaly je človek akoby stále v strehu, že sa môže stať niečo zlé, nepredvídateľné, ohrozujúce. Ľudia ktorí trpia posttraumatickou stresovou poruchou vidia ohrozenie aj tam, kde ho ostatní ľudia nevidia, prípadne ktorí dané situácie vnímajú ako zvládnuteľné (3, 4).

Trauma tak zvyšuje riziko nesprávnej interpretácie podnetu ako bezpečného alebo nebezpečného (2) – človek môže napr. veľmi hnevlivo zareagovať aj na neškodnú poznámku od priateľa, ktorá mu však pripomenie pôvodný nespracovaný zážitok. Na druhej strane, môže nezareagovať na podnety, ktoré by si zaslúžili našu pozornosť – napr. nepostrehnúť zlé úmysly druhej osoby pri nadväzovaní vzťahu, pri kúpe nehnuteľnosti či v rôznych situáciách na pracovisku.

Nedávny výskum publikovaný v časopise Psychological Medicine (5) ukázal, že ľudia, ktorí zažili traumu v detstve, mali menší objem amygdaly. Z hľadiska rôznych typov prežitej traumy, práve sexuálne a fyzické násilie malo najväčší efekt na zmeny v amygdale. Zároveň sa ukázalo, že práve spomínané zmeny v častiach amygdaly sprostredkujú vzťah medzi traumatickými zážitkami v detstve a klinickými symptómami u mladých dospelých.

Autori štúdie teda vyjadrujú predpoklad, že zážitky sexuálneho a fyzického násilia v detstve môžu viesť k zmenám v amygdale, čo môže následne ovplyvňovať rozvoj psychických porúch.

Väčšina štúdií zameriavajúcich sa na spojitosť ranej traumy s neskorším rozvojom psychických porúch v dospelosti poukazuje najmä na zvýšené riziko rozvoja úzkostí a porúch nálady (napr. depresia alebo bipolárna porucha) (6, 7, 8) či porúch osobnosti, a to najmä hraničná porucha osobnosti (9, 10), paranoidná porucha osobnosti (spájajúca sa primárne s sexuálnym, fyzickým a emocionálnym zneužívaním), antisociálna/asociálna porucha osobnosti (spájajúca sa so sexuálnym a fyzickým zneužívaním) (11).

Zároveň však môže trauma z detstva súvisieť aj so zhoršeným fyzickým zdravím. Komplexná meta-analýza (12) poukázala, že ľudia, ktorí zažili v detstve traumu, môžu mať v neskoršej dospelosti rôzne neurologické, kardiovaskulárne, gastrointestinálne, respiračné či metabolické problémy.

Hipokampus, učenie a reaktívnosť

Druhou oblasťou mozgu, ktorá je ovplyvnená traumatickými zážitkami je hipokampus. Hipokampus je časť mozgu, ktorá je zodpovedná za ukladanie a získavanie spomienok, ako aj rozlišovanie medzi minulými a súčasnými skúsenosťami. Hipokampus zohráva kľúčovú rolu v učení a pamätaní si.

Výskumy ukazujú, že prežívanie pokračujúceho stresu v dôsledku traumatických zážitkov môže viesť k nižšiemu objemu šedej kôry v hipokampe u ľudí, ktorí zažili traumu v detstve, a to ako u klinickej, tak neklinickej (všeobecnej) populácie (13, 14). Vedci spájajú tieto zmeny so zvýšenou sekréciou tzv. stresových hormónov – kortizolu a noradrenalínu, vplyvom dlhodobého traumatického stresu (15). Ak je hladina týchto hormónov dlhodobo v tele zvýšená, môže viesť k zmenšeniu kôry v hipokampe.

Tieto zmeny v hipokampe môžu viesť k ťažkostiam vyvolať si určité aspekty traumatickej skúsenosti. Na druhej strane, niektoré spomienky môžu byť zvýraznené (16), čo môže súvisieť s ťažkosťami odlíšiť minulosť od prítomnosti v dôsledku traumy. Prostredie, ktoré pôvodný traumatický zážitok pripomína, tak môže u človeka vyvolávať pocity ohrozenia, strachu či paniky.

V tejto súvislosti môžu mať ľudia s posttraumatickou stresovou poruchou ťažkosti prekonať svoje reakcie strachu na spomienky, myšlienky a situácie súvisiace s pôvodnou traumatickou udalosťou. (17)

Prefrontálny kortex a spoločenské interakcie

Treťou oblasťou, ktorá môže byť ovplyvnená v dôsledku traumatických skúseností, je prefrontálny kortex, predovšetkým jeho mediálna časť. Prefrontálny kortex je zodpovedný za riešenie komplexných problémov, kognitívnu kontrolu a flexibilitu, ako aj kontrolu impulzov.

Štúdie ukazujú, že traumatické zážitky môžu viesť k zníženému objemu šedej mozgovej kôry v prefrontálnom kortexe (18, 19). Zmeny v prefrontálnom kortexe tak môžu súvisieť s ťažkosťami s koncentráciou, riešením problémov, logickým myslením či kontrolou impulzov (20).

V tejto súvislosti nie je teda prekvapením, prečo majú traumatizovaní ľudia väčšiu tendenciu reagovať vo vypätých situáciách akoby boli „bez seba“, teda bez racionálnej kontroly. Ukazuje sa, že u ľudí trpiacich symptómami posttraumatického stresu je narušená rovnováha medzi amygdalou a mediálnou prefrontálnou kôrou, je pre nich teda náročné kontrolovať emócie a impulzy.

V stresujúcich a vypätých situáciách tak dochádza k zvýšenej aktivácii podkôrových oblastí mozgu, podieľajúcich sa na emóciách a naopak, zníženej aktivite čelových lalokov, čím je obmedzená racionálna kontrola a človek môže reagovať výbušne na minimálny podnet či vystrašene na akýkoľvek hlasnejší zvuk (2).

V štúdii (21) skúmajúcej reakcie zdravých jednotlivcov na pohľad druhého človeka do očí v porovnaní s ľuďmi s diagnostikovou posttraumatickou stresovou poruchou v dôsledku dlhodobého násilia prežívaného v detstve sa ukázalo, že u zdravých jednotlivcov sa pri pohľade do očí aktivujú oblasti mozgu zodpovedné za reflexívne spracovanie a hodnotenie sociálnej interakcie (ako napr. dorsomediálny prefrontálny kortex).

U traumatizovaných ľudí sa oblasti čelového laloku pri priamom pohľade do očí neaktivovali, teda neboli aktivované žiadne oblasti zodpovedné za sociálnu angažovanosť. Naopak, traumatizovaní ľudia reagovali intenzívnou aktiváciou hlboko vo vnútri emočného mozgu, vrodeného poplašného systému nazývaného periakveduktálna šedá hmota („periaqueductal gray“; PAG). PAG je zodpovedný za reakcie obranného správania, ako je útek, zľaknutie sa, nadmerná ostražitosť. Výsledky tejto štúdie teda ukazujú, že traumatizované osoby v reakcii na priamy kontakt do očí prepli do modu prežitia, druhé osoby v nich nevzbudili záujem o sociálny kontakt.

Pre ľudí zasiahnutých závažnou traumou tak môže byť veľmi náročné vzťahovať sa k druhým ľuďom a vytvárať s nimi blízke vzťahy. Takáto tendencia je prirodzená, nakoľko častokrát práve tí najbližší, ktorí ich mali milovať a chrániť, ich sklamali.

Ako pomôcť

V tejto súvislosti sa pre traumatizované osoby ukazuje veľká dôležitosť podporného systému tvoreného ľuďmi, ktorí sú empatickí, nesúdia, ale naopak bez hodnotenia vypočujú a prejavia súcit. Takouto osobou môže byť aj psychoterapeut, ktorý pomáha človeku zasiahnutému traumou zážitok spracovať, ale aj zlepšiť kvalitu každodenného života. Zásadnou úlohou pri riešení traumatického stresu je obnovenie dôležitej rovnováhy medzi racionálnym a emočným mozgom.

K tomu sa ukazuje ako veľmi dôležitá práca s telom, a to napr. prostredníctvom pomenovania toho, čo v tele človeka aktuálne prebieha, s vedomím, že tieto procesy sa neustále menia, ale aj učením sa pokojne dýchať. Niekoľko pomalých, hlbokých nádychov a výdychov môže pomôcť zmierniť nadmerné nabudenie organizmu, zlepšiť kontakt so sebou i okolitým svetom (2). Podobne tak praktizovanie všímavosti, teda plného uvedomovania si prítomného okamihu za súčasného uznania a prijatia svojich pocitov, myšlienok a telesného prežívania, sa ukazuje ako efektívne v liečbe symptómov posttraumatického stresu (22).

V neposlednom rade, v súčasnosti veľkú nádej do terapie traumy (oblasti psychotraumatológie) prináša liečba pomocou desenzitizácie a spracovania pomocou očných pohybov (Eye Movement Desensitization and Reprocessing, EMDR), ktorá je výskumami podložená ako efektívna na zmiernenie symptómov depresie, úzkosti a posttraumatického stresu u obetí komplexnej traumatizácie v detstve (23).

Zážitky psychickej traumatizácie teda môžu významným spôsobom zmeniť to, ako funguje náš mozog, ako reagujeme na prichádzajúce podnety, ako sa dokážeme koncentrovať, rozlíšiť minulosť od prítomnosti, regulovať impulzy či dôverovať druhým ľuďom. Terapia však prináša nádej k spracovaniu traumatických zážitkov prostredníctvom obnovenia rovnováhy medzi racionálnymi a emocionálnymi časťami mozgu.

[Lucia Záhorcová & Denisa Marcinechová]

Instagram: odpustenie.sk
Blog: www.odpustenie.sk

Ak cítite, že by ste takúto odbornú pomoc potrebovali, na tejto stránke môžete nájsť zoznam psychoterapeutov vyškolených v metóde EMDR: http://www.emdr-sipe.sk/absolventi-vycvik-v-emdr.php

Autor: Lukáš Záhorec

Zdroje:
(1) Feinstein, J. S., Adolphs, R., Damasio, A., & Tranel, D. (2011). The human amygdala and the induction and experience of fear. Current Biology: CB, 21(1), 34–38. https://doi.org/10.1016/j.cub.2010.11.042
(2) van der Kolk, B. (2021). Tělo sčítá rány Jak trauma dopadá na naši mysl i zdraví a jak se z něj léčit. Jan Melvil publishing.
(3) Williams, L. M., Kemp, A. H., Felmingham, K., Barton, M., Olivieri, G., Peduto, A., Gordon, E., & Bryant, R. A. (2006). Trauma modulates amygdala and medial prefrontal responses to consciously attended fear. NeuroImage, 29(2), 347–357. https://doi.org/10.1016/j.neuroimage.2005.03.047
(4) Bremner, J. D. (2006). Traumatic stress: effects on the brain. Dialogues in Clinical Neuroscience, 8(4), 445–461. https://doi.org/10.31887/dcns.2006.8.4/jbremner
(5) Nogovitsyn, N., Addington, J., Souza, R., Placsko, T. J., Stowkowy, J., Wang, J., Goldstein, B. I., Bray, S., Lebel, C., Taylor, V. H., Kennedy, S. H., & MacQueen, G. (2020). Childhood trauma and amygdala nuclei volumes in youth at risk for mental illness. Psychological Medicine, 52(6), 1–8. https://doi.org/10.1017/S0033291720003177
(6) Hammersley, P., Dias, A., Todd, G., Bowen-Jones, K., Reilly, B., & Bentall, R. P. (2003). Childhood trauma and hallucinations in bipolar affective disorder: preliminary investigation. British Journal of Psychiatry, 182(06), 543–547. https://doi.org/10.1192/bjp.182.6.543
(7) Heim, C., Plotsky, P. M., & Nemeroff, C. B. (2004). Importance of Studying the Contributions of Early Adverse Experience to Neurobiological Findings in Depression. Neuropsychopharmacology, 29(4), 641–648. https://doi.org/10.1038/sj.npp.1300397
(8) Nemeroff C. B. (2004). Neurobiological consequences of childhood trauma. The Journal of clinical psychiatry, 65 Suppl 1, 18–28.
(9) Bozzatello, P., Rocca, P., Baldassarri, L., Bosia, M., & Bellino, S. (2021). The Role of Trauma in Early Onset Borderline Personality Disorder: A Biopsychosocial Perspective. Frontiers in psychiatry, 12, 721361. https://doi.org/10.3389/fpsyt.2021.721361
(10) Cattane, N., Rossi, R., Lanfredi, M., & Cattaneo, A. (2017). Borderline personality disorder and childhood trauma: exploring the affected biological systems and mechanisms. BMC psychiatry, 17(1), 221. https://doi.org/10.1186/s12888-017-1383-2
(11) Bierer, L. M., Yehuda, R., Schmeidler, J., Mitropoulou, V., New, A. S., Silverman, J. M., & Siever, L. J. (2003). Abuse and neglect in childhood: relationship to personality disorder diagnoses. CNS spectrums, 8(10), 737–754. https://doi.org/10.1017/s1092852900019118
(12) Wegman, H. L., & Stetler, C. (2009). A Meta-Analytic Review of the Effects of Childhood Abuse on Medical Outcomes in Adulthood. Psychosomatic Medicine, 71(8), 805–812. https://doi.org/10.1097/PSY.0b013e3181bb2b46
(13) Vythilingam, M., Heim, C., Newport, J., Miller, A. H., Anderson, E., Bronen, R., Brummer, M., Staib, L., Vermetten, E., Charney, D. S., Nemeroff, C. B., & Bremner, J. D. (2002). Childhood trauma associated with smaller hippocampal volume in women with major depression. The American Journal of Psychiatry, 159(12), 2072–2080. https://doi.org/10.1176/appi.ajp.159.12.2072
(14) Calem, M., Bromis, K., McGuire, P., Morgan, C., & Kempton, M. J. (2017). Meta-analysis of associations between childhood adversity and hippocampus and amygdala volume in non-clinical and general population samples. NeuroImage. Clinical, 14, 471–479. https://doi.org/10.1016/j.nicl.2017.02.016
(15) Bremner, J. D. (2006). Traumatic stress: effects on the brain. Dialogues in Clinical Neuroscience8(4), 445–461. https://doi.org/10.31887/dcns.2006.8.4/jbremner
(16) Kim, E. J., Pellman, B., & Kim, J. J. (2015). Stress effects on the hippocampus: a critical review. Learning & Memory (Cold Spring Harbor, N.Y.), 22(9), 411–416. https://doi.org/10.1101/lm.037291.114
(17) Samuelson, K. W. (2011). Post-traumatic stress disorder and declarative memory functioning: a review. Dialogues in Clinical Neuroscience, 13(3), 346–351. https://doi.org/10.31887/dcns.2011.13.2/ksamuelson
(18) Hakamata, Y., Matsuoka, Y., Inagaki, M., Nagamine, M., Hara, E., Imoto, S., Murakami, K., Kim, Y., & Uchitomi, Y. (2007). Structure of orbitofrontal cortex and its longitudinal course in cancer-related post-traumatic stress disorder. Neuroscience Research, 59(4), 383–389. https://doi.org/10.1016/j.neures.2007.08.012
(19) Ansell, E. B., Rando, K., Tuit, K., Guarnaccia, J., & Sinha, R. (2012). Cumulative adversity and smaller gray matter volume in medial prefrontal, anterior cingulate, and insula regions. Biological Psychiatry, 72(1), 57–64. https://doi.org/10.1016/j.biopsych.2011.11.022
(20) Arnsten, A. F. T., Raskind, M. A., Taylor, F. B., & Connor, D. F. (2015). The effects of stress exposure on prefrontal cortex: Translating basic research into successful treatments for Post-Traumatic Stress Disorder. Neurobiology of Stress, 1, 89–99. https://doi.org/10.1016/j.ynstr.2014.10.002
(21) Steuwe, C., Daniels, J. K., Frewen, P. A., Densmore, M., Pannasch, S., Beblo, T., Reiss, J., & Lanius, R. A. (2014). Effect of direct eye contact in PTSD related to interpersonal trauma: an fMRI study of activation of an innate alarm system. Social Cognitive and Affective Neuroscience, 9(1), 88–97. https://doi.org/10.1093/scan/nss105
(22) Follette, V., Palm, K.M. & Pearson, A.N. Mindfulness and trauma: implications for treatment. J Rat-Emo Cognitive-Behav Ther 24, 45–61 (2006). https://doi.org/10.1007/s10942-006-0025-2
(23) Chen, R., Gillespie, A., Zhao, Y., Xi, Y., Ren, Y., & McLean, L. (2018). The efficacy of eye movement desensitization and reprocessing in children and adults who have experienced complex childhood trauma: A systematic review of randomized controlled trials. Frontiers in Psychology, 9. https://doi.org/10.3389/fpsyg.2018.00534

Pridaj komentár