Na prvý pohľad sa môže zdať, že tieto otázky možno zodpovedať pomerne jednoducho, no opak je pravdou. To, do akej hlbokej minulosti musíme siahnuť, závisí predovšetkým od toho, ako si zadefinujeme, čo je to vlastne písmo.
Pokiaľ ide o najstarší doklad symbolického zápisu abstraktných konceptov na trvácne médium, musíme siahnuť v minulosti nazad až do mladšieho paleolitu (50 000 – 10 000 pred n.l.). Z tohto obdobia sa nám dochovali kosti so zárezmi reprezentujúcimi čísla alebo dni. Medzi najstaršie objekty tohto typu patrí tzv. Kosť z Lebombo (Lebombo bone) stará 45-43 000 rokov nájdená v južnej Afrike a tzv. Kosť z Ishanga (Ishango bone) stará zhruba 20 000 rokov nájdená na území dnešného Konga. Medzi svetové unikáty v tomto ohľade patrí aj tzv. Vlčí radius, kosť so zárezmi stará zhruba 30 000 rokov nájdené v roku 1936 v moravských Věstonicích.
Väčšina odborníkov takéto praveké počítacie nástroje nepovažuje za doklad používania skutočného písma. Za písmo považujú až takú formu zápisu, ktorá je jednoznačne záznamom ľudskej reči a takúto reč z nej možno spätne rekonštruovať. Znamená to, že písmo je odrazom konkrétneho jazyka. Okrem symbolického vyjadrenia určitých konceptov teda v písme môžeme vidieť aj gramatickú štruktúru jazyka, napríklad v usporiadaní jednotlivých znakov kopírujúcich slovosled alebo v prítomnosti znakov reprezentujúcich jeho morfologickú štruktúru (v slovenčine napr. -y označujúce množné číslo ženského rodu alebo -ov označujúce genitív jednotného čísla mužského rodu). V prípade pravekých počítacích kostí tomu tak zjavne nie je: okrem číselných údajov sa z nich nedozvedáme nič o jazyku, ktorým hovorili tí, ktorí ich vyrobili. Navyše platí, že pravekí obyvatelia Ishanga v Kongu by pravdepodobne porozumeli zápisu svojich kolegov z Věstoníc bez toho, aby sa museli učiť ich jazyk (a podobne my dnes vieme dešifrovať takéto počítacie kosti bez toho, aby sme vedeli, akými jazykmi sa hovorili v paleolitickej Afrike alebo Európe). Táto výhrada sa týka aj mnohých nálezov, ktorých vzťah k jazyku a k hovorenému slovu nie je možné jasne definovať (niektoré z nich sú spomenuté nižšie), a preto nie sú podľa vedeckého konsenzu považované za skutočný doklady používania písma.
O vzniku písma sa odborníci až do druhej polovice 20. storočia domnievali, že ho možno pomerne jednoznačne lokalizovať do druhej polovice 4. tisícročia a za kolísku jeho vzniku považovať starovekú Mezopotámiu. Predpokladalo sa, že vzhľadom na netriviálny pôvod písma k jeho objavu došlo len raz, a to v sumerskom Uruku, kde bolo písmo po prvý raz vyvinuté pre potreby chrámovej administratívy. Podľa tejto staršej, monogenetickej (z gréckeho mono = jeden, genesis = vznik) teórie boli všetky ostatné formy písma odvodené zo sumerského klinopisu. Dnes vďaka objavom posledných zhruba 60 rokov vieme, že vznik písma bol v skutočnosti polygenetický (z gréckeho poly = mnoho) jav, došlo k nemu nezávisle aspoň na troch či štyroch miestach: v Mezopotámii (najneskôr v 35. storočí pred n.l.), v Egypte (najneskôr v 34. storočí pred n.l., hoci tu sa uvažuje o možnom mezopotámskom vplyve)[1], v Číne (najneskôr v 12. storočí pred n.l.) a v strednej Ameriky (najneskôr v 9. storočí pred n.l.).
Tieto štyri všeobecne prijímané lokality vzniku písma spája viacero podobností. Vo všetkých štyroch prípadoch písmo vzniklo po tom, ako tu došlo k rozmachu komplexných spoločností vyžadujúcich nové formy riadenia, administratívy a náboženského života. Všetky štyri najstaršie písma sú tiež v svojom základe logogramické, čiže ich znaky predstavujú jednotlivé slová (z gréckeho logos = slovo). Zároveň však už v svojej včasnej podobe majú aj fonetický komponent, čiže ich znaky zároveň možno použiť na záznam špecifického zvuku (z gréckeho fonos = zvuk), a teda nimi vyjadriť i tie prvky jazyka, ktoré nie sú samostatnými slovami, napríklad prípony upravujúce význam podstatných mien a slovies alebo predložky. Všetky štyri operujú navyše so znakmi, ktoré sa nevyslovujú a ich jedinou úlohou je poukazovať na sémantickú kategóriu daného logogramu či kompozitného spojenia, napríklad či ide o rastlinu alebo o meno božstva. Ani jedno z týchto písiem nie je čisto logogramické, či presnejšie, pokiaľ nachádzame iba logogramické znaky, nemôžeme ešte hovoriť o pravom písme, ale iba o tzv. proto-písme.
Ako možno tušiť, k vzniku písma nedošlo na žiadnom mieste vo vákuu, ale predchádzalo mu niekedy dlhé obdobia používania proto-písma. V čínskom Jiahu boli napríklad v roku 1989 vykopané predmety, na ktorých bolo objavených dohromady 16 rôznych logogramických symbolov, v niektorých prípadoch svojim tvarom pripomínajúcich najstaršie čínske písmo. Tieto predmety datované do 7. tisícročia pred n.l. sú zhruba o päť tisícročí staršie ako najstaršie známe písomné záznamy doložené v Číne (a keby boli uznané ako doklad písma, predchádzali by sumerský klinopis o zhruba tri tisícročia). V sumerskom prostredí sa podobne s proto-písmom stretneme niekoľko storočí pred vznikom klinopisu. Dobrým príkladom je tzv. Tabuľke z Kišu (zhruba 3500 pred n.l.). Ide o administratívny dokument, ktorý prostredníctvom logogramov, no bez odkazu na konkrétny jazyk, udáva počet osôb, zvierat a predmetov a označujú strany zúčastňujúce sa na transakcií, no neudáva podrobnosti tejto transakcie, ktoré by nám umožnili zistiť, či išlo o kúpu, predaj, dar alebo potvrdenie vlastníctva.
Ešte pred vznikom proto-písma sa v Mezopotámii používali staršie formy vedenia administratívy, účtovníctva a označovania vlastníctva, ktoré tvoria akýsi evolučný mostík medzi počítacími kosťami z praveku a najstarším proto-klinopisom. Najneskôr od polovice 9. tisícročia pred n.l., teda zhruba päťtisíc rokov pred vznikom najstaršieho písma, sa v oblasti siahajúcej od Stredozemného mora po Iránsku náhornú plošinu používali počítacie žetóny reprezentujúce rôzne vymieňané či uskladňované komodity. Takéto žetóny mohli byť ukladané do misiek a džbánov, a tým zaznamenávali objem prebehnutého predaja či množstvo vlastneného tovaru. Najneskôr od 4 tisícročia pred n.l. sa z jednoduchých kamienkov a kostičiek vyvinuli špecializované žetóny s vyrytými symbolmi, ktoré predstavovali špecifické komodity. V tomto istom období sa tiež začali žetóny uchovávať v hlinených „obálkach“. Takáto obálka bola kusom tvárnej hliny, do ktorej boli najprv špecializované žetóny otlačené a potom do nej boli zabalené, a tým pádom zapečatené. Okrem žetónov predstavujúcich predmety výmeny či vlastníctva bývali na vonkajšiu stranu obálok otlačené tiež pečate zodpovedajúce osobám podieľajúcim sa na transakcií. Tým vlastne vznikol akýsi primitívny záznam o prebehnutej dohode podobný písomnému záznamu.
Francúzsky archeológ Peter Amiet, ktorý ako jeden z prvých skúmal počítacie žetóny z oblastí Blízkeho východu, v 60. rokoch minulého storočia prišiel s hypotézou, že písmo sa vyvinulo v Mezopotámii práve z týchto žetónov. Podľa Amieta môžeme sledovať lineárny vývoj od jednoduchých počítacích kamienkov a kostičiek ku klinopisu. Z jednoduchých žetónov sa najprv vyvinuli špecializované žetóny označené znakmi pre jednotlivé komodity. Tieto žetóny potom začali byť zapečaťované do obálok, na ktoré boli symboly otláčané, až si ich užívatelia uvedomili, že pokiaľ je možné žetóny otlačiť, možno to urobiť na plochú tabuľku, ktorá bude sama osebe slúžiť ako záznam transakcie a netreba už používať guľovité obálky. Od otláčania symbolov na žetónoch do vlhkej hliny bol už len krok k ďalšiemu zjednodušeniu celého procesu, a to tým, že takéto symboly už nebolo potrebné otláčať, ale namiesto toho boli kreslené špecializovaným nástrojom – trstinovým perom.
Amietova lineárna teória dnes už nie je považovaná za aktuálnu. V prvom rade vieme, že počítacie žetóny a hlinené obálky boli používané na pomerne rozsiahlom území, no k vzniku písma došlo iba v Uruku. Navyše, Amietova teória by naznačovala, že symboly vyskytujúce sa na špecializovaných počítacích žetónoch majú súvis s logogramami používanými v Uruku, no v skutočnosti medzi nimi existuje iba nepatrný prienik. Väčšina znakov používaných v sumerskom klinopise nemá žiaden súvis so symbolmi používanými na počítacích žetónoch a ako sa zdá, vznikla počas krátkej doby ako nový fenomén. A napokon, počítacie žetóny, obálky a tiež osobné pečate otláčané do hliny ako „podpis“ určitých osôb pretrvali v mezopotámskom účtovníctve po tisícročia po vzniku klinopisu a boli používané popri písme ako iná forma vedenia administratívy. Dnes sa teda skôr hovorí o tom, že tieto tri techniky – počítacie žetóny, obálky na ich uchovávanie, a osobné pečate – prispeli k vzniku písma a klinopis prevzal niečo z každej z nich, samotný vznik písma v Mezopotámii je samostatná inovácia, ku ktorej došlo počas 4. tisícročia pred n.l.
Napriek tomu mal Amiet v jednom ohľade pravdu. V Mezopotámii vzniklo písmo ako pomôcka pre vedenie administratívnych záznamov. Podobne aj v starovekom Egypte sú najstarším dokladom použitia písma ceduľky objavené v predynastickej hrobke v Abyde označujúce osoby, inštitúcie a miesta. Aj v tomto prípade bol účel písma pragmatický a utilitárny. V týchto kultúrach trvalo niekoľko storočí, pokiaľ sa písmo začalo používať na zaznamenávanie príbehov a náboženských textov. V starovekej Číne a v predklasickej Strednej Amerike však najstaršie písomné záznamy nesúvisia s administratívou ale s náboženským životom a rituálmi. V starovekej Číne je najstarším doloženým kontextom používania písma veštenie z kostí korytnačiek vykonávané na dvore cisárov dynastie Šang. V prostredí Strednej Ameriky najstaršie rozlúštené písané záznamy súvisia so zapotéckym kalendárom.
Okrem týchto troch či štyroch kontextov, ktoré sú obvykle považované za nesporné príklady nezávislého objavu písma, sa v odbornej literatúre stretnete s niekoľkými ďalšími spornými prípadmi, ktoré sú odborníkmi považované za nedostatočne podložené, ktoré neboli dodnes uspokojivo rozlúštené, alebo nie je možné stanoviť ich úplnú nezávislosť na starších vzoroch.
Jeden z týchto sporných prípadov sa týka možného používania písma v kultúre údolia Indu (Mohenjo-daro, Harappa) prekvitajúcej počas 3. a 2. tisícročia pred n.l. Na lokalitách spájaných s touto kultúrou sa našlo viac ako 4000 artefaktov, na ktorých sa nachádzajú písmu podobné znaky. Ich význam dodnes nebol objasnený a odborníci sa preto dosiaľ nepriklonili k tomu, že by išlo o formu písma. Proti takejto interpretácii hovorí hlavne to, že priemerná dĺžka nájdených symbolických zápisov tohto typu je len päť znakov a najdlhší zápis pozostáva len z 26 znakov.
Ďalším možným príklad nezávislého objavu písma je rongorongo z Veľkonočných ostrovov (Rapa Nui). Britskí kolonizátori, ktorí na Rapa Nui dorazili v 19. storočí, tu objavili okrem známych sôch aj pomerne veľký počet objektov s vyrytými znakmi s neznámym významom. Napriek tomu, že v čase ich príchodu Veľkonočné ostrovy obývalo niekoľko stoviek ľudí, žiaden z nich nedokázal tento systém zápisu používať alebo objasniť. Vzhľadom na to, že rongorongo zostáva dodnes nerozlúštené, nie je jasné, či zachytáva jazyk obyvateľov Rapa Nui, a či ho teda možno považovať za písmo v pravom zmysle tohto slova. Pokiaľ bolo rongorongo skutočne formou písma, používať ho pravdepodobne dokázala len úzka elita pôvodného obyvateľstva ostrovov, ktorá zanikla ešte pred príchodom Britov v dôsledku chorôb, nájazdov otrokárov z peruánskeho pobrežia a ako dôsledok kolapsu tradičnej spoločnosti na Veľkonočných ostrovoch. Pretože Veľkonočné ostrovy boli osídlene až v 13. storočí n.l., rongorongo vzniklo až v pomerne nedávnej minulosti. Ako najpravdepodobnejšie sa javí, že rongorongo bolo vyvinuté počas 17. storočia, zhruba sto rokov pred prvým kontaktom s Európanmi.
Na tomto mieste si môžeme spomenúť, že týchto šesť prípadov jednoznačného (Mezopotámia, Egypt, Čína, Mezoamerika) či možného (Indus, Veľkonočné ostrovy) nezávislého vzniku písma nepredstavuje jediné hypotézy o vzniku písma, s ktorými sa dnes môžete stretnúť. Tento výber vychádza z odbornej literatúry a odborného diskurzu. Ide o prípady, ktoré sú predmetom seriózneho vedeckého bádania, sú vo všeobecnosti považované za autentické a preto nekontroverzné, a vedci sa zhodujú na tom, že pri každom z nich existujú pádne dôvody sa nimi zaoberať na vedeckej úrovni. Okrem týchto šiestich hypotéz sa dnes v knihách určených širšej verejnosti i na internete stretnete s ďalšími hypotézami, ktoré však nie sú výsledkom odborného bádania, sú propagované len malou menšinou odborníkov ako okrajové teórie, alebo ide o zastaralé tézy, ktoré boli vyvrátené v odbornej komunite, no naďalej prežívajú mimo vedeckej obce. Pre otázku vzniku písma totiž platí to, čo pre mnohé iné historické míľniky, totiž že má veľký ideologický potenciál, ktorí radi využívajú moderné politické, náboženské a iné záujmové hnutia.
Príklad takéhoto kontroverzného narábania s historickými nálezmi sú tzv. Vinčanské znaky. Ako kultúru Vinča označujeme pravekú kultúru doloženú v strednej a juhovýchodnej Európy v období v 6. a 5. tisícročí pred n.l. Medzi nálezmi z tohto prostredia boli od konca 19. storočia odkryté i predmety ozdobené opakujúcimi sa znakmi s neznámym významom. Pretože ide o nálezy datované do 5. tisícročia pred n.l., pokiaľ by bolo možné dokázať, že tieto znaky predstavujú formu písma, znamenalo by to, že kultúra Vinča používala písmo možno o 1000 rokov skôr ako Sumeri v Mezopotámii. Nielenže by išlo o najstarší doklad vzniku písma na svete, no navyše by takéto prvenstvo bolo potrebné presunúť z Blízkeho východu do Európy. Väčšina odborníkov odmieta, že by Vinčanské znaky boli písmom a považuje ich za formu ornamentálnej výzdoby. Výnimkou sú niektorí odborníci zo Srbska a Rumunska, kde boli vykopané niektoré z najvýznamnejších nálezov tohto typu (vrátane kontroverzných tabuliek z Tărtărie vykopaných v 60. rokoch minulého storočia rumunským archeológom Nicolaeom Vlassom a datovaných dokonca do 6. tisícročia pred n.l., ktorých autenticita nebola nikdy nezávisle potvrdená). Tézy o existencií a rozlúštení tzv. Vinčanského písma alebo dokonca Podunajského písma sa však stali populárne hlavne prostredníctvom neodborných publikácii určených laickej verejnosti. Mnohé z takýchto publikácii neskrývajú svoj idelogický náter. Vinčanské písmo podľa nich nielenže robí zo Srbska kolísku písma, no navyše jazykom tohto písma má byť archaická srbčina. To, že sa takéto pseudovedecké publikácie tešia podpore v srbských nacionalistických kruhoch a dokonca na niektorých srbských akademických inštitúciách asi neprekvapí.
Autorka je zároveň spoluautorkou knihy Epidémie v dejinách
https://www.artforum.sk/katalog/143286/epidemie-v-dejinach
Zdroje
Visible Language. Inventions of Writings in the Ancient Middle East and Beyond. Pripravili Christopher Woods, Emily Teeter, a Geoff Emberling. University of Chicago, 2010.
Barry B. Powell. Writing. Theory and History of the Technology of Civilization. Willey-Blackwell, 2012.
Aleksander Palavestra. ‘All Shades of Gray: The Case of “Vinča Script”’, Archaica 5 (2017), 143-165.
[1] Za samostatný vznik písma v Egypte hovorí, že sumerčina a staroveká egyptčina sú svojou gramatikou veľmi odlišné jazyky. Sumerčina je tzv. aglutinačný jazyk, v ktorom existovalo veľké množstvo jednoslabičných slov a základnou jednotkou zápisu preto bola slabika. Staroveká egyptčina je afroázijský jazyk, v ktorom sémantický význam slova bol vyjadrený spoluhláskami a morfologická forma samohláskami. Samohlásky sa v starovekej egyptčine nezapisovali.