Galaxie typicky rotujú a na niektorých je to krásne vidieť. Najlepším príkladom sú špirálové galaxie, pričom vás možno prekvapí, že presný mechanizmus vzniku a udržiavania ich špirálovitej štruktúry je stále do istej miery záhadou. Je ťažké nájsť jednu teóriu, ktorá by dokázala uchopiť rozmanitosť týchto štruktúr naraz.
Hoci detaily štruktúry galaxií sú zložité, samotná skutočnosť, že sa veci vo vesmíre točia, je pomerne jasná. Gravitácia stláča hmotu, čím sa väčšie objekty zmenšujú, a tento proces vďaka zachovaniu momentu hybnosti hmotu roztočí podobne ako krasokorčuliarku počas piruety.
Nečudujeme sa teda, že sa vesmírne objekty točia, pričom sa predpokladá, že smer ich rotácie je náhodný – niekde sa ustálil jedným smerom, inde opačne. Preto bolo prekvapením, keď sa Vesmírny teleskop Jamesa Webba pozrel na vzdialené galaxie v rannom vesmíre a zistil, že štatisticky významná časť sa otáča jedným smerom. Z 263 pozorovaných galaxií to boli približne dve tretiny.
To je príliš veľa na náhodu, pretože pravdepodobnosť takéhoto výsledku je iba 0,07 %. Konvenčné vysvetlenie, že rotácia našej vlastnej galaxie by mohla ovplyvniť viditeľnosť tých ostatných rotujúcich galaxií, však nesedí – v dátach sa neprejavuje žiadny pokles jasu ani iný podobný efekt. Nastupujú teda nekonvenčné vysvetlenia.
Jedno z nich hovorí, že náš vesmír nemusí byť dokonale symetrický – možno sa nerozpínal rovnomerne vo všetkých smeroch a táto nerovnováha mohla pomôcť roztočiť galaxie rovnakým smerom. Toto vysvetlenie je zaujímavé, keďže rovnomernosť vesmíru vo všetkých troch smeroch je jedným zo základných predpokladov modernej kozmológie.
Ďalšie vysvetlenia sú ešte divokejšie. Logik Kurt Gödel navrhol teóriu vesmíru, ktorý sa otáča ako celok. Ak by sa ukázalo, že mal pravdu, bolo by to prelomové – jeho model totiž teoreticky umožňuje aj cestovanie v čase.
Asi najkurióznejšie možné vysvetlenie je však to, že vesmír sa nachádza vo vnútri obrovskej čiernej diery. Na hranici nášho vesmíru, rovnako ako na hranici čiernej diery, existuje zvnútra nedosiahnuteľná hranica – horizont. Táto podobnosť viedla k myšlienke, že sme vo vnútri čiernej diery. Avšak v jej strede by sa mala nachádzať singularita, výnimočný bod, do ktorého všetko padá, a náš vesmír nič také nemá.
Existujú však viac-menej konzistentné modely, v ktorých sa vedcom podarilo vytvoriť opis priestoru, ktorý zvonku vyzerá ako čierna diera, no zvnútra pripomína rozpínajúci sa vesmír. Označenie „viac-menej konzistentné“ je na mieste, keďže v určitom bode tieto modely počítajú s tým, že situáciu vyrieši zatiaľ neznáma kvantová gravitácia. Preto takýto opis zostáva zatiaľ skôr nádejou.
Záver teda je, že momentálne nevieme. Aktuálne pozorovania tvoria len malý výsek oblohy z blízkosti galaktického severu a juhu. Je možné, že väčšia vzorka ukáže, že išlo len o náhodu. No rovnako je možné, že sledujeme prekvapivo jednoduchý prejav niečoho nového a zásadného v kozmológii. Ako to už pri kurióznych náznakoch býva – treba počkať na ďalšie dáta.
[Samuel]