„Čo by si dal pod zub?“
„To je jedno, všetko chutí rovnako.“
„Čože? Listy, hlina, banány, klobása – to všetko chutí rovnako?“
„Presne tak.“
Ak by ste mali takúto výmenu s kamarátom, asi by ste si mysleli, že sa zbláznil. Prekvapivo však takéto vyhlásenia tolerujeme, ak sa týkajú ľudí. Všetci sú rovnakí. Všetci politici sú rovnakí. Všetci predavači sú rovnakí. Všetci taxikári sú rovnakí. Nie sú.
Priznám sa, tiež sa občas podobného dopustím tiež. „Ktorú košeľu chceš?“ Moja odpoveď: „To je jedno, všetky sú rovnaké.“ Jasné, nie sú – len sa mi nad tým nechce premýšľať.
Je asi fér povedať, že som niečomu nevenoval dostatok pozornosti a tak mi všetko príde rovnaké. No nie je úplne v poriadku sa tváriť, že chyba je na druhej strane – že sú všetci rovnakí. Nie sú.
Hans Rosling vo svojej knihe Moc faktov radil, že keď porovnávame dve skupiny, máme sa vedome snažiť o dve veci. Po prvé, hľadať, čo dve rozdielne skupiny spoločné. Často zistíme, že „tí druhí“ sú nám veľmi podobní. Po druhé, máme hladať rozdiely v rámci jednotlivých skupín. Žiadna skupina nie je dokonale homogénna, tvoredná z rovnakých jedincov. Všetci konzervatívci nie sú rovnakí. Všetci progresívci nie sú rovnakí. Všetci politici nie sú rovnakí. A dokonca ani tí taxikári nie sú všetci rovnakí.
Prehlásiť, že sú všetci rovnakí nie je nič iné, než lenivosť myslenia. Neochota sa do problematiky ponoriť a odhaliť rozdiely, či už väčšie alebo menšie.
Je v poriadku mať niektoré aspekty v živote ukradnuté a veci s nimi súvisiace považovať za rovnaké, nemať v nich preferencie – nedá sa rozumieť všetkému. No ak je pre človeka nejaké téma dôležitá a vášnivo o nej diskutuje, tak priznať, že nie je schopný rozlišovať rozdiely a rozoznávať detaily, je tak trochu hanba. Naopak, nie je hanba priznať si, že danej problematike dostatočne nerozumiem – a preto mne všetci prídu rovnakí, aj keď rovnakí nie sú.
[Samuel]