O vesmíre, prírode a vôbec
Fyzika
Hmlová komora je jednoduché zariadenie, ktoré nám umožňuje pozorovať trajektórie mikroskopických častíc. Teda, nie hocijakých, ale tých, ktoré sú elektricky nabité a majú vysokú energiu. Všetky takéto – pre nás ináč neviditeľné – častice pochádzajú buď z kozmického žiarenia alebo z prirodzenej rádioaktivity. Veľkosť týchto častíc je menšia, než miliardtina metra. Ako teda dokážeme vidieť ich stopy?
„Nesadaj si na ten chladný betón, prechladneš! Sadni si na lavičku.“ Takúto vetu si vypočulo aspoň raz asi každé dieťa. Dobre mierená rada však mohla viesť k zmätku, ktorý sa v jeho hlave prejavil na jednej z prvých hodín termodynamiky. Tam sa totiž od pani profesorky študenti dozvedia, že teplota telies sa pri tepelnom kontakte vyrovnáva a po dostatku času nastane tepelná rovnováha.
Pivo je jedným z najobľúbenejších a najstarších známych nápojov. Aj nealkoholické pivo má za sebou zaujímavú históriu. V stredoveku sa pivá s nízkym obsahom alkoholu považovali za bezpečnejšiu alternatívu vody, ktorá bola bežne znečistená a plná parazitov.
Supernovy nastávajú po poslednom štádiu života hmotných hviezd. Ako hviezdy fungujú počas svojho života? Sila, ktorá drží hviezdy pokope je gravitácia. Proti nej pôsobí tlak, ktorá zabraňuje kolapsu hviezdy. Hviezda končí život vtedy, keď v jadre dochádza materiál na jadrovú syntézu.
Hmota okolo nás sa skladá prevažne z molekúl. Keď zoberiete molekulu a roztrháte ju na jednotlivé atómy, všimnete si prvú zvláštnu vec – povaha hmoty sa zmenila.
Slnko má atmosféru, ktorá sa, podobne ako Slnko samotné, nachádza v plazmovom skupenstve. Pozorujeme v nej množstvo štruktúr, ktorých tvar je daný rozložením slnečného magnetického poľa.
Na počiatku bolo svetlo, malo to však háčik. Okrem svetla bolo totiž aj veľa hmoty, ktoré svetlu bránili v pohybe. Vesmír tesne po jeho vzniku, teda …
Ako fyzik teplote rozumiem. Počas štúdia sa človek stretne s niekoľkými definíciami, jedna z nich je pomerne priamočiara. Teplota je miera mikroskopického pohybu častíc. V horúcej látke sa atómy hmýria a kmitajú rýchlo, v studenej pomaly. Ako človek zas poznám pocity teploty a chladu. Ako spolu súvisia?
Ak sa na jeseň častejšie pohybujete vo vinohradoch, určite si videli majestátny kŕdeľ vtákov, napríklad škorcov. „Dokonalá synchronizácia“ asi nie je slovné spojenie, ktoré nám pri vtákoch príde ako prvé na um, skôr si ich predstavujeme ako po sebe ziapu z rôznych konárov. A predsa, zrazu sa pohybujú dokonale synchronizovane, vytvárajú hypnotické tvary, akoby tvorili jeden organizmus, akoby ich riadila jedna myseľ. Ako je to možné?
Písal sa rok 1971, Joseph Hafele práve pripravoval svoju prednášku, keď dostal kuriózny nápad. Chytil neďalekú obálku a na opačnú stranu naškriabal rýchly výpočet. „Hmmm,“ pomyslel si, „to by mohlo fungovať.” Vymyslel zaujímavý experiment, ktorý sa pokúsil nasledujúci rok zrealizovať. Mal však problém, nedokázal získať výskumný grant. Nečudo, chcel z neho zaplatiť letenky pre atómové hodiny.
