Nestáva sa často, že niekto výrazne ovplyvní oblasť vedeckého výskumu nie ani tak svojimi odbornými prácami, ako skôr popularizačnými knihami – Sobecký gén má dnes vyše 40 000 citácií. Pre laickú verejnosť je možno ešte významnejšie, že Dawkins zadefinoval pojem „meme“. (Ide o kombináciu slov memory a gene, neživú vec – pokojne aj myšlienku – ktorá sa šíri ako niečo živé, napríklad prostredníctvom internetu či v mysliach ľudí.)
Turné, ktoré podnikol k tejto knihe, označil za svoje posledné. Tak trochu dúfam, že to bude ako s posledným turné Elánu, keďže som ho zmeškal. Jeho kniha má smrť už v názve, nejde však o ťaživú labutiu pieseň. Práve naopak, Dawkins v nej vysvetľuje, ako sú stopy našich dávnych predkov stále vpísané do našej DNA. Ako v nej možno vidieť, že máme spoločného predka, že pochádzame z oceánov a že sme čelili vyhynutiu.
Kapitoly na seba voľne nadväzujú a autor používa svoj osvedčený štýl. Hneď v úvode vám prezradí, o čom sa bude hovoriť, následne uvedie zhruba desať fascinujúcich príkladov toho istého javu medzi živočíchmi, o ktorých ste možno nikdy nepočuli, a napokon sa pokúsi spojiť tieto poznatky do zovšeobecňujúceho záveru. Tento postup mu vo všeobecnosti dobre funguje. Text výborne dopĺňajú ilustrácie Slovenky Jany Lenzovej.
Nové pohľady na známe témy, javy, o ktorých ste možno nikdy nepočuli, a správanie zvierat, ktoré na prvý pohľad pôsobí absolútne nelogicky, no z darwinovského pohľadu začne dávať dokonalý zmysel. Výsledkom je ďalšia veľkolepá óda na evolúciu.
[Samuel]