Keď bratia Wrightovci testovali v roku 1900 svoj klzák, pripomínal len trochu sofistikovanejšieho šarkana. Neverili by, že o ani nie dvadsať rokov na niečom podobnom človek preletí Atlantik. O pár desaťročí lietadlá zohrávali kľúčovú úlohu vo svetovej vojne, po nej sa stali bežnou súčasťou cestovania. Pripíjajúci sa pasažieri na prvých dlhých vnútroštátnych letoch by boli v podobnom šoku, ak by sa dozvedeli, že o ďalších dvadsať rokov sa podarí ešte väčší krok – ľudia doletia až na Mesiac.
História lietania sa však nezačala v roku 1900, šarkanov púšťali už v starovekej Číne, tisícročia dozadu. Ľudia sa o lietanie pokúšali dlho, či už ide o da Vinciho ornitoptéry, Burattiniho mechanických drakov či Zeppelinove vzducholode; progres bol, no pomalý. Prečo sa v roku 1900 tak rozbehol?
Išlo o tri faktory. Po prvé, výskum v jednej oblasti poháňa oblasti ostatné. Čo by dokázali da Vinciho vynálezy, ak by poznal spaľovací motor či elektrinu? Po druhé, ako povedal Newton, stojíme na pleciach obrov. Výskum nadväzuje na predošlé objavy, nemusí začínať od začiatku. Američania nemuseli nanovo vymyslieť gravitačné zákony. Vedomosti sa tak nabaľujú, až kým neprekročia kritickú hranicu. Tretí dôvod je prostý, motivácia – áno, aj finančná. Ako je možné, že Američania vyslali človeka na Mesiac ako prví, aj keď im Sovieti vyfúkli prvenstvo na orbite? V roku 1965, štyri roky pred pristátím na Mesiaci, dostávala NASA asi 5% celkového vládneho rozpočtu. Na misiách Apollo spolupracovalo cez 400 000 ľudí, bola to vec hrdosti a na cenu sa nehľadelo.
V niečom túto situáciu pripomína vývoj COVID-19 vakcíny. Kým prvé vakcíny pripomínali klzák bratov Wrightovcov, moderné vakcíny sú ako Boeing 747, už to zďaleka to nie je metóda pokus-omyl, ale cielený a premyslený dizajn. (A podobne ako pri lietaní, aj pri vakcínach majú ľudia strach, ktorý nie je podložený dátami, ale anekdotami.) No a vakcína na COVID je ako raketa – a tým nemyslím len rýchlosť, ktorou bola vyrobená.
Myšlienkou vakcín je oboznámiť náš imunitný systém s patogénom, aby v prípade skutočného kontaktu dokázalo telo zareagovať dostatočne rýchlo – skôr, než sa choroba v tele rozšíri. Edward Jenner sa preslávil zistením, že ak sa telo dostane do kontaktu s miernymi kravskými kiahnami, stane sa odolným aj voči nebezpečním pravým kiahniam. Objav, ktorý bol mimochodom v rôznych obmenách známy už dávno, nazval latinským slovom vaccinus – teda „z kráv“. V jeho časoch zabíjali kiahne tak 10% ľudí, toto číslo postupne klesno na nulu. Toto bol klzák. V čom je iná COVID raketa?
Vakcína od firmy Pfizer neobsahuje vírus. Ani utlmený, ani umŕtvený, ani podobný. Obsahuje desať jednoduchých zložiek, vrátane jednej aktívnej. Aktívna zložka je lipidmi obalená mRNA, ide o návod, podľa ktorého bunka vytvorí také chápadielka (spike proteíny), ako má koronavírus. Tie potom spozoruje imunitný systém, identifikuje ich ako nepriateľa a keď sa nebodaj skutočný koronavírus dostane do vášho tela, to rovno spustí poplach a s votrelcom sa promptne vysporiada. mRNA je veľmi nestabilná a v tele sa po splnení úlohy rýchlo rozpadne. Práve preto musia byť vakcíny prenášaná v takom chlade, aby sa nerozpadla ešte pred podaním.
Ako sa túto raketovú vakcínu podarilo postaviť tak rýchlo? Napríklad sa zefektívnil celý proces – viacero vecí sa nedialo po sebe, ako býva zvykom, ale paralelne. Ďalšie dôvody sú podobné, ako pri programe Apollo. Po prvé, silná motivácia. Zapájali sa vedci po celom svete, mnohí z nich dúfali, že raz budú môcť zachraňovať svet a teraz konečne mohli. Okrem toho šli na výskum nemalé peniaze, celosvetovo sa do výskumu investovali miliardy dolárov. Peniaze naozaj riešia niektoré problémy, nie však všetky. Oproti časom Edwarda Jennera však máme k dispozícii technológie, o akých sa jemu ani nesnívalo. Nielen, že celkom dobre rozumieme génom, vieme ich aj veľmi efektívne čítať a produkovať ako na tlačiarni. Z tohto progresu samozrejme ťaží aj výroba vakcín. V neposlednom rade, výskum vírusov a vývoja vakcín stojí na pleciach gigantov, bez toho by to nešlo.
Jeden príklad za všetky. Vakcína obsahuje návod na výrobu spike proteínov, ktoré sa načahujú z povrchu koronavírusu. Keď je takéto chápadielko osve, schúli sa a imunitný systém by sa ho takto nenaučil rozpoznávať správne. Na naše veľké šťastie, v roku 2017 bol publikovaný výskum, ktorý tento problém vyriešil – ak sa v danom proteíne vymenia niektoré aminokyseliny, vyzerá z pohľadu imunitného systému rovnako, akurát stuhne a neskrúti sa. Ako mohli vedci v roku 2017 riešiť problém, ktorý považujeme za akútny až dnes? Výskum sa týkal blízkeho príbuzného vírusu MERS-CoV.
Dôležité ponaučenie: dnes rozhoduje niečo, čo sa vtedy pokladalo za okrajovú záležitosť. Vedci potrebujú mať možnosť skúmať problémy, ktoré sa nezdajú aktuálne teraz – lebo ich riešenie môže trvať roky. Keď sa teda dizajnovala mRNA vakcína, obsahovala túto úplne kľúčovú zmenu. A nielen tú, obsahovala kopu ďalších vychytávok, ktoré vychádzajú z výskumu, ktorý robili vedci roky či desaťročia dozadu. Často bez aktuálnej motivácie – hlavne tej finančnej.
Ak vám nerobí problém angličtina, odporúčam tento článok (https://tinyurl.com/TentoClanok) a pochopíte, že na novú vakcínu sa môžeme pozerať s podobným obdivom ako na modul, z ktorého Neil Armstrong vystúpil na Mesiac. Neuveriteľné množstvo desaťročia hromadeného intelektu ukrytého v jednej malej ampulke. Samozrejme, nespoliehajme sa len na to – je správne, že sa bezpečnosť a účinnosť vakcín testuje. Je mi však ľúto ľudí, ktorí ju považujú za výmysel podobne, ako je mi ľúto ľudí, čo si myslia, že bol zinscenovaný let na Mesiac.
Časť výskumu, ktorý bol pre výrobu vakcíny nevyhnutný, mal problémy získať finančné zdroje a je otázka, koľko iných dôležitých projektov uviazlo pred grantovou bránou. Toto asi nie je posledné pandémia, respektíve posledná kríza, ktorú dokáže veda riešiť a nás by skôr v budúcnosti nemalo zaujímať, prečo výroba vakcíny trvala len jeden rok, ale prečo trvala až jeden rok. S dostatočnou podporu totiž veda dokáže robiť zázraky.
[Samuel]