Iluzionisti občas robia taký trik, že chytia človeka za ruku. Daný človek si predstaví nejaké miesto, napríklad neďalekú kaviareň, no nič nepovie. Iluzionista ho vedie a „čítaním mysle“ vždy správne odbočí až kým nedorazia na miesto.
Trik spočíva v tom, že naše úmysly a očakávania je ťažko dokonale zakryť. Keď sa blížite k odbočke a čakáte, či vás iluzionista stočí, jemne myknete rukou. On je natrénovaný tieto jemné náznaky zachytiť počas toho ako rozpráva a odpútava vašu pozornosť.
Tento trik neovládajú len iluzionisti, citlivé na jemné náznaky sú aj mnohé zvieratá. Ak máte doma psa, možno viete, o čom hovorím. Keď sa blíži čas venčenie, stačí sa len podozrivo pohnúť na gauči a začne ošiaľ.
Zaujalo ma to v kontexte súdneho prípadu v Česku o ktorom je podcastové séria portálu seznam.cz s názvom Slopné: Kto je vrah? Kľúčovú úlohu v prípade zohrávala pachová identifikácia psami.
Tá donedávna prebiehala tak, že psovod umiestnil niekoľko vzoriek do nádob – jedna sa zhodovala so vzorkou od podozrivého. Následne previedol psa, ktorý oboznámený s miestom činu či vzorkami, relevantnú stopu označil (nie tak, ako si pes bežne značí, ale ľahnutím si).
Ako sa ukázalo, takéto testy poskytujú veľmi skreslené výsledky? Všimli ste, kde je chyba? Ten istý človek rozkladá vzorky a zároveň vedia psa. Tým pádom vie, ktorá vzorka pochádza od možného subjektu a nechcene a podvedome môže túto informáciu psovi posunúť. Po správnosti by mal byť psovod zaslepený (v zmysle, že niekto iný ako on rozdeľoval vzorky).
Mimochodom, tento postup je vo vede bežný. Napríklad, nielen, že pacient nevie, či dostáva liek alebo placebo, ale nevie to ani doktor. Ľudská psychika má veľký vplyv – ktoré sa snažíme od výsledkov pokusu odrezať.
PS: Do správnosti vstupuje okrem prevedenia testu aj kvalita a rigoróznosť výcviku psa.