Svoj prvý polmaratón som zabehol za dve hodiny a nejaké drobné. Bol som na seba hrdý, behávať som začal hlavne kvôli tomu, aby som si zlepšil kondičku kvôli hokeju. Už to bolo naozaj dávno. Predminulý rok som šiel bežať polmaratón v Košiciach, ambícia bola hodina a pol. Človek, ktorý nebeháva, má pocit, že stiahnuť pol hodinu nie je taký rozdiel. Človek, ktorý beháva, vie, že je to dosť.
Motali sme sa v blízkosti trasy a zrazu ich uvidel – skupinu afrických maratóncov, ktorí ašpirujú na „dve hodiny a nejaké drobné“ na celý maratón, nie na polku. Bolo to ako vidieť bytosti z iného sveta – elegancia, rýchlosť, ľahký krok; mal som zimomriavky. Oproti môjmu hobby behu to bola nie iná liga, ale iný vesmír.
Keď človek sleduje profesionálnych športovcov, chýba mu referencia – človek z ľudu. Raz som sledoval, ako sa bežní lezci snažili zdolať steny, na ktorých sa trápili profíci a typicky nevedeli ani začať. Tá referenčná vzorka človeku otvorí oči, uvidí ten priepastný rozdiel. Nedávno som bol na festivale v Ostrave a bolo tam niečo podobné – neďaleko od hlavného pódia bol malý stan s karaoke …
O Dunning–Krugerovom efekte ste už asi počuli – ak človek nie je v nejakej oblasti dostatočne kompetentný, má tendencie preceňovať svoje schopnosti. Rád preto používam športovú referenciu, aby som si predstavil, ako ďaleko sú predo mnou ľudia, ktorí sú profesionálni klimatológovia, biológovia, chemičky, či programátori. Áno, aj ja som si prečítal niekoľko kníh, spravil doplnkové kurzy a čo-to viem naprogramovať. Ale je to iný vesmír.
Nie je to len o investovanom čase. Behávam s prestávkami už asi desať rokov, no som si istý, že na mladých atlétov, ktorí trénujú menej rokov – ale na profesionálnej úrovni –, sa nechytám. Svojím tréningom sa nestanem profesionálnym bežcom ani za tridsať rokov, rovnako ako sa z človeka nestane astrofyzik len čítaním popularizačnej literatúry.
Profesionálny tréning – či už v športe, vede či iných disciplínach – spraví neuveriteľný rozdiel. Nie z každého sa stane Usain Bolt či Eliud Kipchoge, ale aj medzi bežným profi športovcom a hobby športovcom je priepastný rozdiel.
Je to úplne v poriadku, je ťažké byť profíkom čo i len v jednej disciplíne; nedá sa byť macher vo všetkom. Keď padol maratónsky rekord, spravil sa pekný oči-otvárajúci pokus. Na bežeckom páse sa nastavilo tempo, ktoré víťaz držal 42 kilometrov. Dokázali bežní ľudia takto zabehnúť aspoň 100 metrov? Väčšina už po prvých krokoch vypadla.
Zhruba takto to vyzerá, keď niekto po pozretí YouTubových videí začne poučovať klimatológov či epidemiologičky. Je na každom z nás, aby sme si uvedomili, v ktorých oblastiach sme profíci a v ktorých len nadšenci. Je úplne v poriadku a super byť nadšencom, len je to niečo iné.