‚‚Ako môžu byť tí ľudia tak mimo?‘‘ pýta sa takmer celý svet. Z plochozemcov sa stal univerzálny fackovací panák. Nech si človek myslí akýkoľvek nezmysel, stále je v bezpečnej vzdialenosti od strachu, že môže prepadnúť cez okraj Zeme.
Nedávno sa objavil na Netflixe nový dokument – o vyznávačoch plochej Zeme. Nie o samotnej teórii, to by som si asi nepozrel, bolo to o jej vyznávačoch. To ma celkom zaujalo. Nebudem zachádzať do detailov, kto chce, nech si pozrie. Kto nie, o veľa nepríde. Jeden moment bol však celkom zaujímavý.
V snahe dokázať, že guľatá Zem je len klamstvo, ktorým nás kŕmia svetovlády a NASA, len aby sme sa nedozvedeli skutočnú PRAVDU, si plochozemci zaobstarali laserový gyroskop. Takýto špás niečo stojí, tento konkrétne asi 20 000$.
Zem sa otočí za deň o 360˚, čiže 15˚ za hodinu. Gyroskop spustili a za hodinu pozreli, akú rotáciu nameral. Ak je Zem rotujúca guľa, bude to 15˚, ak je Zem plochá doska, bude to 0˚. Po hodine gyroskop skontrolovali, výsledok ich zaskočil – presne 15˚.
Záver mali plochozemci hneď jasný – niekde musí byť chyba. Čo ak ich prístroj zachytil rotáciu nebies (neviem, nepýtajte sa ma na detaily ich teórie, ja jej nerozumiem). Uzavreli gyroskop do železného sarkofágu, počkali ďalšiu hodinu … a znova prístroj ohlásil rotáciu o 15˚. Hmm, železo asi nestačilo, treba to obaliť bizmutom – a ten ešte nemali k dispozícii (alebo nejaká podobná výhovorka).
Čo sa stane, ak bizmut predsa len získajú a uskutočnia svoj experiment? Dve veci. Po prvé, výsledok bude znova 15˚. Po druhé, znova budú mať výhovorku.
Robiť si srandu z plochozemcov je ľahké. Ukazovať prečo sa mýlia vie byť v niektorých prípadoch poučné – ako by ste im vy bez použitia internetu dokázali, že Zem je guľatá? Užitočné je aj snaha pochopiť, prečo dôkazy nestačia.
Už som napísal niekoľko príspevkov, kde som niektoré plochozemské bludy vyvracal. Nešlo mi však o presviedčanie plochozemcov, jednoducho šlo o celkovo zaujímavé otázky (napríklad prečo vyzerajú lúče svetla, ako by ich zdroj, Slnko, bol tesne nad oblakmi?). Články prečítalo dosť ľudí a je dosť možné, že ani jeden z nich na plochú Zem neveril. A aj keby áno, som si dosť istý, že by to s ním nepohlo.
Som dokonca pomerne presvedčený, že neexistuje článok, video alebo kúsok informácie, ktorý by ich názor zmenil na jedno posedenie. Ak by ste chytili plochozemca za ruku, prešli s ním okolo celej Zeme, vrátili sa do miesta, z ktorého ste vyrazili, len z opačného smeru, nestačilo by to – aj za tým by videl nejakú habaďúru.
Prečo s nimi váha faktov nepohne? Myslím, že dôvodom je, že sa viera v plochú Zem stala súčasťou ich identity. Nemyslím tým len skutočnosť, že sú členmi komunity, majú v nej mnohých priateľov a podobne. Mozog chápe svet vo forme príbehov a pomocou nich aj interpretuje to, čo myslíme ako “ja”.
Kedysi som hrával hokej. Hrávali sme aspoň štyrikrát do týždňa, jeden zápas, niekoľko kondičných tréningov, behanie, strečing a podobne. Potom som mal zranenie kolena a zo dňa na deň som s hokejom prestal.
Keď som sa mal niekomu predstaviť, tak som povedal, že študujem teoretickú fyziku a hrávam hokej. Druhý bod sa zrazu škrtol. Hokej mi potom chýbal, nemal som čo robiť, zacnelo sa mi vždy keď som videl niekoho trénovať, sem-tam sa mi o ňom dokonca snívalo. Rozumu chýbalo niečo, na čo bol navyknutý.
Ak by ste napísali zázračný blog, ktorý plochozemca vyvedie z omylu, jeho mozog by cítil nepríjemnú prázdnotu.
Asi preto, aby sa v mozgu stabilizovali obrazy sveta, ktoré si tvorí, sa vyvinul mechanizmus kognitívnej dizonancie. Informácie, ktoré protirečia našemu videniu sveta v nás spôsobujú psychický diskomfort a tak idú ľahšie jedným uchom dnu a druhým von. Tie, ktoré ho potvrdzujú zas obraz upevnia – spolu to spadá pod tzv. confirmation bias (konfirmačné skreslenie).
A teraz ruku na srdce – kto z nás je taký, že keď sa dozvie novú skutočnosť, automaticky prenastaví svoju myseľ tak, aby ju vzala do úvahy. Asi nikto. Možno je to dobré. Keď sa dozvieme nový fakt, netreba sa mu hneď na 100% podriadiť. Treba ho vziať v úvahu a keď sa podobné fakty začnú hromadiť, musíme názor zmeniť.
(Áno, bolo by pekný, aby sme vedeli ľudí presvedčiť jedným argumentom/článkom/rozhovorom; ale z mojej skúsenosti to nefunguje.)
Ak mám napríklad rád brokolicu a uvidím na internete výskum, že je škodlivá, neprestanem ju jesť okamžite (však doteraz toľko výskumov tvrdilo opak). Ak sa však začnú hromadiť ďalšie výsledky, ktoré dokazujú, že ide o naozaj smrteľnú zeleninu, svoj názor predsa len zmením.
Samozrejme, fakty majú rôznu váhu. Ak mi niekto, koho som doteraz v živote nevidel povie, že na mojom kamošovi je niečo divné, poviem si: ‚‚Čo ty o tom môžeš vedieť.‘‘ Ak mi však ten istý kamoš vybieli byt, zmením názor na neho pomerne razantne.
Správne je teda, podľa mňa, nájsť správnu mieru odozvy voči novým faktom. Toto však nie je jednoduché a každý to máme nastavené trochu inak. Niekto odoláva argumentom, zaťatý ako somár na horskom chodníku, niekto mení názor až možno trochu moc rýchlo. Aj pri pohľade na tie isté informácie tak niekedy tvoríme rôzne závery. Ak tým stratíme chuť o nich diskutovať, hodíme flintu do žita a neskúsime svoju protistranu presviedčať po krokoch, tak budeme navždy odkázaní sa pýtať, že: ‚‚Ako môžu byť tí ľudia tak mimo?‘‘
[Samuel]“Vrátiť sa tam, odkiaľ pochádzate, nie je to isté, ako nikdy neodísť.”
Terry Pratchett
PS: Pri písaní príspevku som sa dozvedel, že dnes má nedožité narodeniny môj obľúbený Terry Pretchett. Keď sa ma na diskusii na IXPO, akých autorov fantasy mám ako vedec rád, povedal som, že jeho. Podľa mňa bol vedeckú dušu – rozbil svet na drobné kúsky a poskladal ho späť z trochu iných súčiastok.
PS2: ‚‚Zaťatá ako somár na horskom chodníku,‘‘ tak podpichoval Einstein svoju spoluhráčku na klavír, keď sa pri spoločnom hraní niekde zasekla. Čítam teraz jeho skvelý životopis:
https://www.artforum.sk/katalog/31266/einstein-jeho-zivot-a-vesmir
Perfekt článok.