Všetci máme vo svojom okolí človeka, ktorý si bežne neodpustí poznámku na štýl: „Nula percent je tiež percento!“ V jeho či jej repertoári je nachystaných aj niekoľko glos o farbách. Napríklad: „Biela nie je farba, je to zmes ostatných farieb!“ Je toto tvrdenie pravdivé?
Ak pustíte biele svetlo cez sklenený hranol, rozloží sa na jednotlivé farby. Keď ich znova spojíte späť, vznikne biela. Toto môže niektorých viesť k nutkaniu prehlásiť, že biela farba naozaj neexistuje.
Kľúčové je pochopiť rozdiel medzi tým, čo je svetlo po stránke fyzikálnej a tým, ako ho vnímame cez naše oči a mozog.
Z fyzikálneho hľadiska je to zmes elektromagnetického vlnenia rôznych vlnových dĺžok. Podobne ako pri zvuku, niektoré vlnové dĺžky môžu byť zastúpené viac, ako iné. A tiež ako pri zvuku, môže byť celková intenzita signálu malá či veľká.
V našich očiach sa nachádzajú tri typy čapíkov, sú (nie veľmi špecificky) citlivé na modré, zelené a červené svetlo. Keď do oka dopadne svetlo, stimuluje tieto čapíky v rôznom pomere a s rôznou intenzitou. Keď napríklad intenzívne pípajú (iba) čapíky typu S, mozog vie, že tomuto signálu patrí koncept „ jasná modrá farba“.
Problémom je, že sa toto bežne vysvetľuje na jednoduchých príkladoch. Do oka nám zasvieti svetlo vlnovej dĺžky 800 nanometrov a mozog nadšene zvýskne: „Hľa, červená!“ V človeku tak vznikne – mylný – dojem, že medzi elektromagnetickým signálom a vnemom, ktorý pri ňom vzniká, je jasný vzťah.
Nie je to pravda. Napríklad, biela farba vzniká napríklad tak, že do oka vstupujú všetky viditeľné vlnové dĺžky zastúpené v rovnakom pomere. Tri typy čapíkov tak vysielajú rovnaký signál do mozgu a ten vie, že to má interpretovať ako bielu. Mozog však môžeme oklamať! Vieme do mozgu poslať len tri farby, ktoré stimulujú čapíky úplne identickým spôsobom a tak mozog nemá na výber a musí dospieť k rovnakému záveru. Na tomto princípe fungujú monitory a – biele – osvetlenia, kombinujú trojice farieb a šália rozum.
Má byť nejednoznačnosť bielej farby diskvalifikačná? Ak áno, máme problém. Žltá, obľúbená dúhová farba, sa dá tiež vyrobiť ako vhodná zmes červenej a zelenej. Na žltú tiež nemáme špeciálne čapíky. Pri farbách si človek nemôže byť istý!
Ešte jedna kontrolná otázka, ktorá by tábor „Biela nie je farba!“ mala definitívne umlčať. Považujete oranžovú a hnedú za dve rozdielne farby? Áno? Však ide o rovnaký pomer vlnových dĺžok, akurát v rôznej intenzite! Podobne je farbou aj čierna. Je to síce absencia signálu, no nie hocijakého, ale vizuálneho. Mozog ako čiernu farbu nevyhodnotí, keď nič nepočujete.
Aký je záver? Farba je pojem pre popisovanie vnemov, nie pre popisovanie fyzikálneho signálu. V niektorých jednoduchých príkladoch – napríklad jasný červený signál – je súvis medzi elektromagnetickým vlnení a vnemom jasný. Bežne je však situácia zložitá a keď náš mozog piští: „Biela!“ nevieme, či sa pozeráme na rovnomernú zmes všetkých viditeľných vlnových dĺžok alebo na huncútsky namiešanú trojicu z nich. Biela farba teda je farba, lebo farba nepopisuje fyzikálnu realitu ale mentálny koncept.
[Samuel]PS: Bežne sa používa pojem ako „biely šum“ pre opis zmesi, ktorá obsahuje rovnomerne všetky možné vlnové dĺžky, nemusí ísť nutne o svetlo.
PS2: Len pre úplnosť, áno, nula percent je naozaj percento.
PS3: Pri dostatočnej intenzite je takmer každé svetlo biele. Od istej hranice idú všetky čapíky na maximum a nevedia ísť viac, takže vyzerajú byť stimulované rovnako. Je to oslepujúca biela.