Že je digitálny priestor plný hoaxov a dezinformácií, to už dnes prekvapí asi málokoho. Je viacero dôvodov, prečo ich niekto tvorí a šíri ďalej, jedným z nich je snaha ovplyvňovať politiku.
Aj toto ľudia vedia, bežne si to však predstavujú nesprávne. Úlohou hoaxov nemusí byť vás presvedčili nejakého politika či stranu (ne)voliť. Vidíme, že aj v horizonte rokov sa menia preferencie strán relatívne pomaly a keď nastane skok, tak je bežne kvôli veľkému škandálu, odhaleniu či inej politickej akrobacii.
Aj keď niektoré hoaxy majú tendencie zmeniť naše volebné preferencie, mnohé sa uskromnia s cieľom, ktorý je oveľa jednoduchší a má porovnateľná efekt – prinútia nás počas volieb (ne)sedieť doma.
Ak by sme mali len dve politické strany, ktoré v prieskumoch dlhodobo dostávajú 50%, najjednoduchší ako preklopiť jazýček váh v prospech vašej strany je dosiahnuť, aby došlo voliť viacej vašich voličov.
Toto sa dá dosiahnuť dvomi spôsobmi. Buď mobilizujete svojich alebo odradíte ostatných. A to je niečo, čo sa dosahuje ľahšie – stačí ich pravidelne bombardovať informáciami, ktoré ich zbavia nádeje v normálne fungujúcu demokratickú spoločnosť.
O tom, prečo je aj kvôli tomuto stará, dobrá – a nudná – politika na ústupe píše vo svojej knihe Why we’re polarized novinár Ezra Klein; toto je len jeden z viacerých aspektov. Existuje nejaký trik, ktorý by sme mohli aplikovať, aby sme sa cielom takýchto snáh nestali aj my? Aké brušáky má robiť naša myseľ, aby nebola náchylná na takúto manipuláciu?
Keď prijímame informácie – niečo si prečítame, pozrieme, počúvneme – máme na to dva dôvody. Prvým je, že hľadáme návod, ako niečo urobiť správne. Čítame si recept na marhuľovú bublaninu, návod na opravu kosačky alebo počúvame rozhovor s politikom a snažíme sa posúdiť, či bude schopný presadiť zákony, ktoré nám v niečom zlepšia život.
Druhá možnosť je, že informácie konzumujeme, aby vyvolali emócie, čiže nejaký okamžitý pôžitok. Smejeme sa na stand-upe na Netflixe a tajíme dych, keď čítame, ako kapitán Stein naháňa zloduchov v starej Prahe. Nemusí ísť len o pozitívne emócie, ťažko sa nám odvracia zrak od reportáže so smrteľnou nehodou – a to aj napriek tomu, že vieme, že máme jazdiť opatrne a používať bezpečnostný pás. Emócie sú magnetom pre našu myseľ.
Tieto dve veci sa nám bežne pletú. Predstierame, že nejaký obsah prijímame kvôli užitočným informáciám, no v skutočnosti ide o emócie. Dobrý príklad sú bulvárne periodiká. Príde dôchodca do obchodu a povie, že: „Prosím si noviny,“ a vymenuje známe bulvárne značky. Potom si povie, že ich ide čítať, aby bol informovaný, ale nejde o informovanosť, ale o možnosť niečo cítiť: opovrhovanie, závisť, ľútosť či pobavenie.
Netýka sa to len dôchodcov a ich „bulváru“. Sám som niekedy sledoval politické tlačovky naživo, len aby som mohol byť pohoršený medzi prvými. Pričom z praktického hľadiska mi stačilo – v lepšom prípade – informácie získať aj o hodiny či dni neskôr.
Je dôležité byť informovaný a je aj dôležité mať pôžitky. Treba však vnímať ten rozdiel. Bulvár aj hoaxy často fungujú na princípe, že predstierajú informačnú hodnotu, no v skutočnosti len apelujú na naše emócie. Ukazujú nám, čo si dovolila spraviť nejaká celebrita, študent v tričku našej (ne)oblúbenej strany či jeden člen nejakej menšiny.
Mne osobne dobre funguje taký trik, že keď sa prichytím, že niečomu venujem pozornosť, tak sa opýtam: „Je to užitočná informácia alebo zábava?“ V ideálnom prípade je to oboje, užitočné veci podané formou, ktorá ma vťahuje do deja. No bežne sa stáva, že si všimnem, že zdroj síce predstiera, že je informatívny, no reálne sa zaoberá marginálnou alebo pre mňa nepodstatnou témou a pritom sa mi snaží hrať na emócie. A vtedy sa spustí varovný signál manipulácie a vypínam.
[Samuel]PS: Apel na emócie je braný ako jeden z argumentačných faulov.