Komunikovať a rozprávať sa nie je jedno a to isté. Komunikácia je poslanie signálu, ktorý môže vyvolať odozvu. Keď stlačíte tlačidlo na ovládači a vypne sa televízor, úspešne ste preniesli informáciu.
Jazyk je štruktúrovaná komunikácia, má svoje pravidlá, gramatiku a slovnú zásobu. Musíme sa ho učiť, no potom nám umožňuje prenášať informácie na oveľa komplexnejšej a hlbšej úrovni.
Vieme, že so zvieratami sa dá komunikovať. Napríklad informácia „chystá sa večera“ typicky prejde hladko a vyvolá značnú odozvu. To však neznamená, že nám zvieratá riadne rozumejú – vedia však prijímať signály.
Dlho sa snažíme prísť na to, či majú zvieratá svoju reč a ak áno, či sa ju dokážeme naučiť. Rozprávajúce sa zvieratá poznáme z rôznych mýtov či rozprávok – umelá inteligencia však sľubuje, že to môže dosiahnuť v reálnom svete.
Viac, než len bežnú komunikáciu na úrovni „chcem jesť“ či „chcem sa páriť“ už poznáme. Krásnym príkladom sú velrybie piesne, ktoré majú svoje náročia a veľryby sa ich od seba učia. Delfíny inak komunikujú s mláďatami a vtáky zas preferujú známe piesne. To však stále neznamená, že ide jazyk – ten má mať svoju jasnú štruktúru.
Istý náznak poskytuje výskum delfínov, ktorý ukázal, že zvuky delfínov spĺňajú takzvanú Zipfov zákon. Pre ľudský jazyk, napríklad slovenčinu, platia isté štatistické pravidlá. Napríklad, koľkokrát sa vyskytuje písmno ‚e‘ častejšie než ‚ľ‘ či koľkokrát je slabika ‚ma‘ bežnejšia ako ‚su‘ či koľkokrát je bežnejšie slovo ‚pes‘ než ‚rád‘. Pomer výskytom je univerzálny napriek všetkými ľudskými jazykmi a niečo podobné javia aj zvuky delfínov.
Znamená to teda, že sa delfíny rozprávajú? Nie. Ono je to skôr nutná než postučujúca podmienka a táto pravidelnosť môže mať v princípe aj iné zdôvodnenie. Osmeľuje však výskumníkov v bádaní. Máme nástroj, AI, ktorý sa úspešne popasoval s ľudskou rečou. Celkom dobre nám vďaka nej stroje dokážu rozumieť a my čím ďalej tým viac dumáme, či už stroje myslia tak trochu ako my, alebo to len dobre fingujú (a či je v tom vlastne rozdiel).
Asi teda nie je prekvapivé, že sa umelú inteligenciu na analýzu zvukov zvierat pokúsilo aplikovať hneď niekoľko skupín. Identifikovať zvieratá podľa zvukov je v podstate triviálne. Je lákavé tým zvukom pripísať význam, no to môže byť zavádzajúce. V princípe vám nič nebráni spraviť AI, ktoré zanalyzuje šumenia listov na breze a vypíše vám, že „strom si myslí, že je dnes pekné počasie“ – no to ešte neznamená, že si to strom naozaj myslí.
Keď sa AI učila ľudskú reč, potrebovala množstvo kvalitných dát. Ak by sme mali Wikipédie veľrybích piesní a delfínie Reddity, možno by nám už dnes vedela povedať, či zvieratá rozprávajú alebo nie. Jeden zo zaujímavých kandidátov – Project CETI – práve takéto dáta zbiera. Tie budú musieť byť spracované, zanalyzované a potom sa možno dočkáme náznaku odpovede. Je to nádejný a fascinujúci výskum, na odpoveď na otázku, či sa zvieratá naozaj rozprávajú – a ako s nimi komunikovať – si ešte musíme počkať.