10. júla 2020
Antrax

Biologický Černobyľ

Písal sa rok 1979. Studená vojna bola v plnom prúde a obe strany sa pohrávali s myšlienkou využitia biologických zbraní napriek tomu, že v roku 1972 podpísalo viacero štátov dohodu o ich zákaze. Dohoda sa však netýkala vývoja ochranných prostriedkov proti biologickým zbraniam a keď niekto chce vyvíjať ochranné prostriedky, tak si musí najskôr vyrobiť aj zbraň, proti ktorej sa chce brániť – to dá predsa logiku.

Sverdlovsk (dnes Jekaterinburg) bolo mesto v Sovietskom zväze, ktoré malo už počas druhej svetovej vojny veľký strategický význam. Vzhľadom na svoju polohu tesne za Uralom sem evakuovali ťažký priemysel a miestne továrne chŕlili jeden tank za druhým. Po vojne tu vybudovali aj tajný vojenský komplex, v ktorom začali výrobu biologických zbraní – antraxu.

Antrax, alebo sneť slezinná, je riadna pliaga, zapríčinená baktériou Bacillus anthracis. Primárne je to choroba hospodárskych zvierat, ale môže sa preniesť aj na ľudí. Prejavuje sa v troch rôznych formách, záleží na tom, ako sa dostane do organizmu. Kožná forma spôsobuje čierne pluzgiere na koži a bez skorej lekárskej pomoci je smrteľná v cca 20% prípadoch. Črevná forma vzniká v prípade konzumácie spór baktérie, napr. pri zjedení mäsa nakazeného zvieraťa. Tu je bez lekárskej pomoci úmrtnosť niekde medzi 60% – 90%. Posledná a najvážnejšia forma je pľúcny antrax, ktorý sa prejavuje po vdýchnutí väčšieho množstva spór. Úmrtnosť pri tejto forme je nad 95%.

Sovieti vo Sverdlovsku pestovali kmeň Antrax 836. „Vtipné” je, ako sa k nemu dostali. Postavili totiž svoj výskum na japonskom programe a ich jednotke 731 (ak máte záujem o nočné mory, nech sa páči, použite Google). Pracujúc s japonskými kmeňmi sa im v 50. rokoch stal menší únik a baktérie omylom vyliali do kanalizácie. O tri roky neskôr zistili, že potkany z tej kanalizácie sú nakazené novým, nebezpečnejším kmeňom, tak sa tvárili, že to tak malo byť, očíslovali ho a pokračovali v pestovaní tohto nového kmeňa.

Výroba zbrojného antraxu prebieha tak, že sa baktérie kultivujú v živnej pôde. Potom sa vysušia na veľmi jemný prášok, ktorý sa plní do zbraní (hlavne rakiet, bômb a delostreleckej munície). Pri procese sušenia antraxu sa používajú výkonné ventilátory s veľmi účinnými filtrami (HEPA filter, možno máte podobný vo vysávači), aby sa sušené baktérie alebo ich spóry nedostávali do ovzdušia. Ľudský faktor je však ľudský faktor.

30. marca 1979 bola naplánovaná odstávka sušičky, počas ktorej sa čistili aj tieto filtre. Technik filtre odstránil, napísal nadriadenému poznámku: „Ňet filtra,” a išiel domov. Vedúci zmeny však poznámku z neznámych dôvodov neprepísal do záznamovej knihy. Preto, keď nastúpila ďalšia zmena o vymontovaných filtroch nevedeli a spustili sušičku. Až po pár hodinách zistili, že z ventilácie vypúšťajú smrteľné baktérie. Filtre nainštalovali a volali na veliteľstvo, že čo robiť. Vojaci sa dlho zdráhali oznámiť túto novinu predstaviteľom mesta, skutočnú príčinu úniku pomáhal zamaskovať napríklad aj istý Boris Jelcin, vtedajší tajomník komunistickej strany v sverdlovskej oblasti.

Niekoľko dní po incidente „záhadne” ochoreli pracovníci vo vedľajšej továrni. Priebežne boli hospitalizovaní a nenápadní chlapíci od KGB priebežne likvidovali všetku zdravotnú dokumentáciu. Vďaka tomu nevieme presne určiť koľko obetí má tento incident na svedomí. Uvádza sa od 60 do 600, ale väčšina zdrojov sa zhoduje na zhruba stovke. Obrovským šťastím v nešťastí bolo, že počas úniku fúkal vietor od mesta s miliónom obyvateľov, takže to naplno schytali len chudáci v jednej továrni, nie celé mesto.

Sovieti samozrejme nemohli verejne priznať, že „hej, vyrábame biologické zbrane a ešte nám aj unikli, hups, sorry.“ Tvrdili, že ľudia sa nakazili konzumáciou závadného mäsa, ktoré do mesta dostávali pašeráci. Preto jedným z krokov, ktoré podnikli na zastavenie nákazy, bolo zabíjanie túlavých psov. Ďalšími opatreniami bolo strihanie listov na stromoch a umývanie striech budov vodou. Samozrejme, nič z toho nemalo reálny účinok. Vzhľadom na to, že v zásade nikto nemal k dispozícií žiadne informácie, tak celý svet viac menej veril tomu príbehu s nakazeným mäsom. V 1986 bol dokonca profesor Matthew Meselson z Harvardu na návšteve v Moskve, kde okrem iného preberali aj tento incident, a v svojej správe zo stretnutia uvádza, že oficiálne sovietske stanovisko k nákaze je pravdepodobné a v súlade so vtedajšími poznatkami o antraxe.

Až po páde režimu vtedy už prezident Jelcin spomenul, že možno s tým mali čo dočinenia vojaci. V 1992 sa do oblasti vyberá novinár Wall Street Journal Peter Gumbel. Od Rusov dostáva zoznam 66 obetí a stretáva sa s ich príbuznými. Do mapy si značí, kde obete bývali a kde pracovali. V bydliskách nevidí žiadny vzor, ale väčšina obetí pracovala v jednej konkrétnej továrni a v dobe úniku mali nočnú zmenu alebo sedeli v blízkej krčme. To kombinuje so záznamami počasia a vetra a zrazu vysvetlenie s nakazeným hovädzím začína krívať. Ešte neskôr uvádza ďalšie detaily aj jeden z vyššie postavených civilných zamestnancov laboratória.

Do samotnej továrne na antrax však doteraz žiadnych pozorovateľov alebo novinárov nepustili. Dodnes je oplotená a strážia ju vojaci so psami a zrejme sa v nej pokračuje vo výskume a výrobe.

[Thibir]

Pridaj komentár