Altruizmus v génoch

Altruizmus, teda opak egoizmu, je správanie, ktorým pomáhame iným, bežne na svoj úkor. Ľudia však zďaleka nie sú jediní, ktorí sa dokážu správať altruisticky. Príklady nájdeme aj u vlkov, netopierov či opíc.

Prežitie najsúcejšieho

Bežná poučka o Darwinovskej evolúcii hovorí, že najsilnejší prežije a najslabší ide z kola von. Ako je teda možné, že sa v prírode opakovane vyvinula schopnosť pomáhať? Darwinova teória totiž vôbec nie je „silnejší prežije“, ide o karikatúru z jeho prekvapivo jednoduchej a elegantnej myšlienky.

V jej centre sú gény, teda sekvencie DNA. Gény nesú informáciu, na základnej ktorej vzniká a žije organizmus, ktorého cieľom je – aspoň z pohľadu génu – gén bezpečne množiť ďalej. Spôsob, akým to organizmy docielia je, že sa rozmnožia a gén prenesú na potomstvo.

Aký gén je dobrý? Taký, vďaka ktorému vznikne organizmus, ktorý sa najlepšie množí ďalej – a ktorého potomstvo prežije v najhojnejšom počte. Možností je snáď nekonečne veľa – niekedy má organizmus výhodu ak je veľký a silný, inokedy ak je malý a nenápadný. To sú však len vedľajšie kritéria. To hlavné je, že ako dokáže svoju genetickú informáciu predávať ďalej. Anglicky sa povie, že ide „survival of the fittest“, čo sa prekladá ako „prežitie najschopnejšieho“ (resp. nesprávne ako „najsilnejšieho“). Podľa mňa by bol krajší preklad „prežitie najsúcejšieho“ (na rozmnožovanie).

Sobecký gén vz. altruizmus

Na prvý pohľad tak altruizmus nedáva zmysel. Ak organizmus investuje svoje zdroje, napríklad čas a energiu, do iných jedincov, pomáha šíriť ich genetický kód, nie svoj. Ako sa teda mohla vyvinúť schopnosť pomáhať, keď škodí vlastnej reprodukcii?

Vtip spočíva v tom, že so svojimi blízkymi zdieľajú živočíchy veľkú časť génov. S rodičmi a súrodencami majú rovnakú 1/2 unikátnych génov, s prarodičmi 1/4, s bratrancami a sesternicami 1/8.

Keď ich gén núti pomáhať svojmu súrodencovi, je veľká šanca, že pomáha aj sebe – respektíve svojej kópii, ktorá sa v nich nachádza. Čím je nám niekto bližší, tým je z pohľadu genetiky výhodnejšie mu pomôcť. Matematik Haldane to skvele zhrnul: „Položil by som život za svojich dvoch bratov alebo ôsmich bratrancov.“

Z pohľadu organizmov ide o altruizmus, no z pohľadu génov ide o pomoc samému sebe. Aj preto je takéto správanie široko rozšírené, spomeniem len niekoľko príkladov. Vlci sa podelia aj s jedincami, ktorí nešli na lov. Netopiere sa podelia o časť lupu s tými, čo nemali pri love šťastie. Mungovia sa starajú o slabé, choré a staré jedince. Jedna surikata stráži, kým ostatné žerú. Opica začne vrieskať keď vidí predátora, aj keď tým stiahne pozornosť na seba. Mrože niekedy adoptujú siroty. Nespočetne veľa zvierat sa stará o svoje mláďatá – dlho, poctivo a na úkor svojich potrieb.

Asi ste si všimli, ide o samé spoločenské zvieratá – presne tak, ako si to žiada argument o genetickej podobnosti. Existujú aj ďalšie príklady, napríklad s hmyzom či jednobunkovcami (ktoré si dokonca dokážu ohmatať, či s nimi partner zdieľa relevantný gén).

Človek je tiež tvor spoločenský

Je altruizmus u ľudí výsledkom genetiky? Áno, ale iba čiastočne. Je pravda, že je najbežnejší v prípade (geneticky) blízkej rodiny, no tam to zďaleka nekončí.

Naše správanie je okrem biológie podmienené aj naším kolektívnym vedomím – kultúrou, spoločenskými zvykmi a všetkým, čo od seba ľudia navzájom očakávajú. Pomáhať je v súčte prospešné – jeden stratí menej, ako druhý získa. Čím mám niečoho viac, tým menej je mi to vzácne – a naopak. Tisíc eur je pre milionára kvapka v mori, chudobnému človeku to však môže zmeniť život.

Prečo pomáhame nad rámec biológie? Čiastočne preto, že sme využili tvárnosť mozgu. Naučili sme sa, že je to správne a tak sa cítime dobre, keď pomôžeme. Zároveň je to dané prostredím. Ak sme obklopení ľuďmi, ktorí pomáhajú, inšpirujeme sa – a naopak. To znamená, že pomoc vie byť viacnásobná. Nielen, že niekomu pomôžeme, zároveň aj prispievame k tomu, aby sa z pomáhania stala norma – čo môže pomôcť mnohým ďalším. Podobne ako aj v iných oblastiach, aj v pomáhaní môžeme prekonať svoje biologické obmedzenia.

[Samuel]

PS: Narazil som na zaujímavé delenie. Slabý altruizmus je ak pomáham aj sebe aj inému, jemu však viac. Silný altruizmus je ak inému pomáham aj keď tým sebe škodím.

PS2: Teória vzniku altruizmu, ktorú som tu opísal, sa volá kinship selection (príbuzenský výber). Viac o detailoch a alternatívnych vysvetleniach v prvom zo zdrojov. Obsahuje aj zaujímavú diskusiu o altruizme, kooperáci či oneskorenej odplate.

PS3: Niektorých vás možno zarazilo, že aj hmyz vie byť altruistický. Popravde, tam poznáme najextrémnejšie príklady ako mravce či včely, kde sa väčšina jedincov dokonca vzdá reprodukčných schopností úplne. Samozrejme nie vedome, vyvinuli sa tak.

Zdroje