Včera sa mi stala taká sranda. Pozeral som si normálny vedecký časopis, ktorý prešiel na open acess. To znamená, že každý článok, ktorý je v ňom publikovaný, je dostupný verejne. Doteraz bola prax, že bol článok uzamknutý a platil ten, kto si ho chcel prečítať – respektíve jeho inštitúcia. Teraz už však poplatok platí autor. Potom som niekde na Facebooku uvidel link na stránku, ktorá predávala autorstvo vo „vedeckých“ článkoch. Čo ma pobavilo bola podobná cena – aj keď v prvom prípade ide o seriózny vedecký časopis a v druhom prípade o neetický nástroj na generovanie falošných a bezcenných výstupov.
Keď zabudnem heslo, požiadam o jeho obnovu, no nič nechodí; osmelím sa a otvorím v schránke položku SPAM. Už to nie je „grow anaconda in your pants“ ako kedysi. Dnes sú, aspoň pre mňa, prevažne ponuky na falšovanie vedeckej práce (občasne okorenené zablúdenými bitcoinami a princami hľadajúcimi dediča). Pozývajú ma publikovanie, do editorskej rady, na konferenciu – nebojte, netreba prezenčne, stačí online. Čo majú ponuky spoločné? Pokrývajú také množstvo tém, že je ťažké netrafiť. Stačí zaplatiť.
Simulovať vedecké výstupy je dnes ľahké. Stačí pár kliknutí a zaplatiť pár desaťtisícov rubľov či ekvivalent v inej mene. Veda je natoľko zložitá, že pre väčšinu ľudí je fiktívny a skutočný vedecký výsledok ťažko rozoznateľný. Sú vydavateľské domy – ako napríklad MDPI – pri ktorých si aj odborníci lámu hlavu. Niektoré nimi publikované články vyzerajú legitímne, niektoré nie. Človek ani nemusí zaplatiť, mnoho ľudí počulo o prípadoch, kedy sa niekto vyššie postavený jednoducho podpísal pod prácu s ktorou nič nemal spoločné. Nie je to problém len u nás, nedávno dostal po prstoch najcitovanejší vedec – Rafaeul Luque. Asi ho prezradilo jeho tempo, keď sa snažil, „napísal“ jednu štúdiu každých 37 hodín.
Fascinuje ma na tom jedna vec. To naozaj niekomu stojí za to podvádzať vo vede? Teda v oblasti, ktorá je notoricky finančne poddimenzovaná? Viem si predstaviť, že v nejakej firme by si človek bez chrbtovej kosti zarobil aspoň o cifru viac. Asi nejde len o intelektuálnu lenivosť – podvodníkom imponuje aj spoločenský status vedca; inak si to vysvetliť neviem.
Roky existujú snahy ako tento problém riešiť. Kategorizovanie žurnálov, počítanie impact factorov, robenie databáz. Problém však je, že keď chcete v komplexnom systéme podvádzať, nájdete si cestu – a v konečnom dôsledku tak len komplikujete život poctivej väčšine. Problém vychádza z toho, že sa snažíme vedeckú prácu merať pomocou ľahko merateľných parametrov. Znie to logicky, ale nie je.
Viete si predstaviť svet, kde by dostal v NHL miesto každý hokejista, ktorý dal v nejakej lige aspoň 500 gólov? Asi by začali pribúdať obskurné zápasy, ktoré dopadné 300:301 a každý hráč si v nich strelil cez desať gólov. Podobne by to asi vyzeralo, ak by za každý strelený gól ministerstvo poslalo klubu prémiu 1000 €.
Aké je riešenie? Neviem. Príde mi logické vedcov posudzovať podľa objavov a nie podľa počtu článkov či citácií. Takého Kipa Thorna berú ľudia ako toho, čo viedol úspešný experiment na záchyt gravitačných vĺn a nie ako výskumníka s X článkami, Y citáciami a h-indexom Z. Áno, bez čísiel sa ťažšie kvantifikuje a porovnáva – no práve to je ten začarovaný kruh. Ak chceme zdroje na vedu alokovať objektívne a férovo, chceme jasne merateľné a určiteľné kritéria. A keď máme jasne merateľné a určiteľné kritéria, vzniknú snahy, ako ich deformovať a falšovať.