Ak sa cítite ako ja posledný deň vedecko-hudobného festivalu STARMUS a máte mentálnu kapacitu prečítať tak jeden odstavec, začnem zhrnutím. Tento festival je nielen na miestne pomery niečo nevídané, na Slovensku sa podobne veľkolepá popularizačno-vedecká akcia asi tak skoro nezopakuje. Pre mňa osobne to je zážitok na celý život. Myslím, že tak o desať rokov sa nájde dosť žiakov prírodovedných predmetov, ktorí povedia, že toto bol ten moment, ktorý ich prilákal k vede. Bolo to neuveriteľne intenzívny vedecký zážitok, spojenia aké človek nečakal a pocit, že veda je a musí byť súčasťou kultúry spoločnosti.
Takže, to by sme mali. Bolo to divoké. Moje plány sa menili z hodiny na hodinu, niekedy skôr z minúty na minútu. Keď mi Jozef písal, že či platí nahrávanie v piatok ráno, tak som nechápal, prečo to rieši už teraz, však je sotva štvrtok podvečer, to je ešte kopa času. Typicky som ten typ človeka, čo má rád veci nachystané dopredu a poriadok. Keď som ale zistil, že takýto človek na megalomanskej akcii, ktorú spoluorganizovalo niekoľko inštitúcií – hlavne STARMUS, ESET a produkčné firmy, sprievodný program však prebiehal na univerzitách a ústavoch, priestor dostávali média, pomáhali dobrovoľníci a tak podobne – prepol som sa do režimu „Budha na lotosovom kvete“ a veci riešil tak, ako chodili.
A dobre mi tak. Počas STARMUSU som spravil rozhovor s fyzikom Kipom Thornom, ktorého považujem za jedného z najväčších v odbore, s Jane Goodall som sa rozprával, ako keby bola suseda a s Brianom Greenom sme si robili pod pódiom srandu z kvantového vedomia. Neexistuje stratégia, ktorú by som mohol na začiatku týždňa stanoviť, ktorá by jasne a jednoznačne viedla k takýmto zážitkom.
Organizačnému tímu z ESETu som povedal, že pomôžem s čím bude treba a že rád spravím v rámci kapacity rozhovor, s kým sa bude dať – či už do Vedátorského podcastu alebo Rozhovorov o vesmíre. Posúval som kontakty, promoval eventy, tlmočil správy, zháňal ľudí a podobne. Popri tom som sa snažil chystať na rozhovory, pripravoval si podklady na moderovanie, networkoval a k tomu sa snažil vidieť čo najviac prednášok a besied v rámci festivalu. Áno, nenaspal som veľa.
Bol to šialený týždeň, po prvom dni som mal pocit, že je štvrtok (stále bol pondelok) a keď som sa vo štvrtok večer doma rozprával s Nikol, nevedel som si spomenúť, čo som robil ráno (uvádzal program pre 3500 žiakov). Týždeň plný nezabudnuteľných momentov. Bolo ich však toľko, že ak si ich nenapíšem, tak ich zabudnem. A tak som sa rozhodol, že napíšem tento text – čisto ako svoje zápisky, ktoré som nestihol písať za pochodu, ale bol by som nerád, ak by mi vyfučali z hlavy.
Dlho pred začiatkom
Keď mi kedysi Norbi hovoril o STARMUSE, povedal som, že: „Hm.“ Pozrel som si stránku, preklikal pár fotiek, vyzeralo to pekne. Predstavil som si akciu na jeden až dva dni, zopár prednášok a koncerty. Ak by som vedel, čo to bude reálne obnášať, pridal by som do svojho zhodnotenia ešte ďalšie tri „m“. Totiž, v podstate sme mali štyri plné konferenčné dni na ktorých sa predviedlo deväť Nobelistov, štyria astronauti a mnoho ďalších zaujímavých ľudí (do tejto „bočnej“ kategórie spadá aj Goodall či Greene) – okolo každého z nich by sa dala vyskladať dosť pekná akcia. Okrem toho bolo jeden deň na medailové ocenenia a koncert The Offspring (prvý album, čo som kedy mal, bola ich Americana), akcia na Devíne a obrovský koncert Jean Michel Jarre pri ktorom musí povedať, že som ho do STARMUSU ani nepoznal, no zistil som, že pre veľa ľudí je úplná legenda. Okrem hlavného pódia prebiehal paralelný program na námestí, súťaž pre stredné školy a prednášky na univerzitách či ústavoch. To som vtedy ešte nevedel. Ale vedel som, že to bude fajn.
S Norbim robíme Rozhovory o vesmíre, v priemere tak raz za dva mesiace, možno trochu častejšie, sa rozprávame o niečom zaujímavom a vesmírnom. Vychádza to na YouTube, trvá asi hodinu a bežne ideme dosť do hĺbky. Koketovali sme s myšlienkou, že by sme z toho mohli spraviť knihu, no nemali sme deadline. Keď sa ohlásil dátum STARMUSU, zrazu sa pre nás deadline objavil, to bolo dobré. Zlé bolo, že to malo byť o jedenásť mesiacov, na knihe sa v priemere pracuje tak dva roky. Na jednej strane šlo o prepis rozhovorov, na druhej strane výrazne upravený a s ilustráciami a doplňujúcimi poznámkami. Takže rok do STARMUSU bol pre nás aj o práci na Rozhovoroch o vesmíre. Kniha má vedu vo svojom obsahu a umenie vo svojom spracovaní, preto sme chceli, aby bola predstavená na festivale, čo vedu a umenie spája vo svojich základoch.
Ako sa festival blížil, pribúdali povinnosti ako plánovanie prednášok, rozhovorov a podobne; to v týchto zápiskoch vynechám, dôležitý je predsa výsledok. Takže, posuňme sa v čase na STARMUS.
Deň nultý: párty a párty
Norbi k nám v nedeľu dorazil skôr, než som čakal.
„Nechceš si ísť pospať?“
„Nie, stačí káva. Aj tak by som teraz nezaspal.“
Norbi práve priletel z Japonska, kde bol na pracovnom pobyte, o pár dni sa tam vrátil. Ako tušíte, na STARMUS sa tešil.
Večer sme sa chystali na koncert Jarea, obaja sme však na festival mali VIP vstup. Toto je dôležité mať na pamäti, STARMUS budem opisovať z trochu iného uhla pohľadu, ako návštevník s normálnym lístkom. No a teda keďže sme mali VIP vstup, mali sme pozvanie aj na recepciu, ktorá prebiehala pod hradom. Krásne počasie, zlatá hodina a osvietený most SNP s ufom, kde sa už chystal koncert.
Na okraji terasy som sa rozprával s Jakubom Kapušom zo Spacemanicu, zrazu mi ukazuje: „Aha, to je Charlie Duke, on chodil po Mesiaci.“ Usmiaty, fotil sa, každému podal ruku a pýtal sa na meno. Neviem, či si ho zapamätal, tipujem, že asi nie – no nebol by som prekvapený, na vek 88 rokov bol nesmierne aktívny. Niečo podobné, mimochodom, platilo o mnohých hosťoch.
„Pozri, tam je Kip Thorne, poďme ho pozdraviť.“ Naposledy som ho videl pred dvomi rokmi, no zmenil sa. Len som sa mu pripomenul, že som uvádzal ceremóniu, kde na Univerzite Komenského dostal medailu a povedal, že radi by sme s ním nahrali rozhovor. To spomínam hlavne preto, že je to prvý asi z piatich pokusov týmto smerom za týždeň.
Pod hradom bolo zopár ďalších ľudí, ktorých som poznal, napríklad David Eicher, šéfredaktor astronomy.com a asi najväčší astronadšenec. Tiež som mu povedal, že by sme mohli nahrať rozhovor, ale že čas ešte dohodneme, lebo stále čakám na oficiálny zoznam schválených respondentov, STARMUSU som totiž poslal zoznam asi 16 ľudí, s ktorými by sme nahrali či už Podcast alebo Rozhovory.
Dlho som sa nezdržal, dohodol som sa, že sa stretneme s kamošmi. Nejak som tušil, že Jareov koncert bude lepší v davu s kamošmi ako z VIP zóny na sedačke a asi som mal pravdu, lebo sa naozaj dalo na mne dovtedy neznámu hudbu celkom pohopkávať.
Koncert bol prvou predzvesťou škály, ktorá nás na STARMUSE čakala – lasery, svietiace drony, parádna akustika, veľkolepá show. Však ste to asi videli. Bolo fascinujúce stáť na štvorprúdovej ceste a každým smerom vidieť davy ľudí. Neviem, aký bol presný počet ľudí, no počul som hovoriť o desaťtisícoch. No pekne!
Spravili sme strategickú chybu, po koncerte vyrazili do Baudelaira, keďže sme ešte netušili, že zo spánku sa stane nedostatkový tovar a cena naspatej hodiny vystrelí do výšin. Ja síce nepijem, no ísť spať by sa patrilo aj tak. Ale zas, človek občas robí aj menej príjemné chyby.
Deň prvý: Životné prostredia
V nedeľu večer prišla správa, že v pondelok ráno budeme mať priestor na interview s Chrisom Hadfieldom. To sa mi zdalo zvláštne, lebo som ho hľadal a chcel pozdraviť na party pod hradom, no nevidel ho tam. Ukázalo sa, že ešte neprišiel na Slovensko a tak mne prišla neprekvapivá správa, že v pondelok doobeda budem mať voľno.
Voľno však v pláne nebolo, s Norbim nás čakala príjemná povinnosť, ísť do skladu po autorské výtlačky Rozhovorov o vesmíre. Tak vám poviem, že toto je jeden veľmi zvláštny a príjemný pocit, prišuchnúť si k svojej novej knihe. Knihy sme odložili a vyrazili do Tipos arény, každý po trochu inej trase.
Ako som spomínal, mal som VIP vstup a s tým sa spájal obed na mieste. V aréne bolo ľudí ešte pomenej, neprišiel som s veľkým predstihom. Nabral som si pár vecí na tanier a sadol za stôl k Norbimu. Rozprával sa s niekým o projekte Lucy, tak som neotáľal a vyprodukoval svoje prvé faux-pau: „We made podcast about that mission, I saw a good seminar on it by a guy.“ Ten guy, ktorý dával seminár, bol ten istý človek, ktorý teraz sedel oproti mne – Joel Parker. Oblek však vymenil za kvetinkovú košeľu a prihodil dosť veľkú náušnicu, to ma dosť zmiatlo. Každopádne, celkom fajn sme sa porozprávali o tom, ako majú niektorí úspešní výskumníci úplne priamočiaru a monotónnu kariéru a niektorá – napríklad jeho – pripomína skôr Brownov pohyb.
Už sa blížil čas prvej prednášky, no nikde nebolo naznačené, kadiaľ máme ísť. Ľudia prekračovali z nohy a nohu a čakali na organizátora a tak som si povedal, že chvíľu zmätku ešte využijem na záchod. Zarovno so mnou tam šiel ešte jeden človek a keď sme vyšli von, čakalo nás prekvapenie – nasledovalo nás asi 30 ľudí, vrátane niekoľkých Nobelistov, ktorí si mysleli, že vieme kam ísť … a keď zrazu videli, že sme šli len na záchod, zostali nervózne prekračovať pred ním. Sledovať ten asi svetovo najinteligentnejší hlúčik zablúdených ľudí bolo dosť zábavné. Každopádne, cestu k hľadisku sme o chvíľu našli.
Prvú prednášku mala Jane Goodall, poslednú Brian Greene. Pre ľudí, ktorý nepôsobia vo vedeckom prostredí poviem, že je to ako keby hereckú konferenciu otvárala Meryl Streep a zatvára Leo DiCaprio alebo maliarsku otvárala Frida Kahlo a zatváral Vincent van Gogh. Jednoducho, ťažko nájsť slávnejších ľudí. A tí medzitým rozhodne neboli len vata. Tým chcem povedať, že prvú prednášku nikto nechcel zmeškať a Jane zožala potlesk hneď, ako zamierila k rečníckemu pultu.
Nebudem asi analyzovať prednášku po prednáške, celkovo sa prvý deň venoval klimatickej zmene. Veľmi sa mi páčila dramaturgia. Od v podstate motivnačnej prednášky Reason for hope od Jane Goodall cez technické grafy a materiálovú fyziku od Stevana Chua až po panelovú diskusiu o atmosférických riekach. Pestrý mix, v ktorom si každý našiel niečo. Mozaika rôznych príspevkov, ktoré však mali jednotnú myšlienku – klimatická zmena je riešiteľný problém. Špeciálne ma zaujala dovtedy pre mňa neznáma Katharine Hayhoe, ktoré mala skvele vyskladanú prednášku, ktorá sa čo najjednoduchšie a najzrozumiteľnejšie snaží odprezentovať fakty, na základe ktorých vieme, že s klímou niečo robíme. Bol by som zvedavý, čo by na ňu povedal nejaký klimaskeptik.
V strede programu bola prestávka a presun k VIP bufetu vo mne vyvolal menší kultúrny šok. Vojdete do miestnosti a tam zrazu vidíte (takmer) všetkých pokope za jedným stolom je Michel Mayor (nobelovka za exoplanéty) so svojim nápadným smiechom, vedľa zas Steven Chu (nobelovka za chladenie laserom) rozpráva niečo manželke, Donna Strickland (nobelovka za lasery) si nakladá dezert, astronaut Duke sa s niekým fotí. Ovalilo ma ako keď otvoríte horúcu rúru a pichnete k nej hlavu skôr, než vypustíte teplý vzduch. Každému z nich sa dalo prihovoriť, všetci boli ochotní sa odfotiť či niečo podpísať.
Na záver prvého dňa bola recepcia, kde sa ľudia zo STARMUSU premiešali s ľuďmi z ESET WORLD, ktorý prebiehal paralelne. Okrem iného sa človek dozvedel, ako tento malý zázrak na Slovensku začal, ESET sa naozaj „z garáže“ vypracoval na svetovú firmu. Ja som časť tohto programu využil na to, že som si skočil po knihy, ktoré som si objednal na podpis. Bežne nie som lovec podpisovat, len ak sa mi spájajú s niečím výnimočným. Napríklad od Kipa Thorna mám podpísanú knihu z roku, kedy som uvádzal ceremóniu, kde získal medailu Univerzity Komenského. Vždy, keď tú knihu chytím do ruky, spomeniem si ten asi minútový rozhovor, ktorý sme spolu mali. Keby som vtedy tušil, čo ma čaká!
Dostali sme oznam, že v utorok by sme mali mať možnosť nahrávať so Stevanom Chu a práve Kipom Thornom! Kip nám mal krstiť knihu, ale práve vtedy mal zároveň prednášať a aj napriek všetkým svojim superschopnostiam, ani on sa rozdvojiť nevie. Musím povedať, že som bol mega uťahaný – nespal som extra dlho, od rána v jednom kole, zaujímavý prednášky, zaujímavé rozhovory. Nemal som čas si sadnúť a tak som využil, že ľudia hneď po skončení programu vyrazili k bufetu a ja som mal sedadlá na koncert Lash & Grey len pre seba. Vytiahol som si zápisník a dal dokopy okruhy na rozhovory. Poznámky na Kipa som si chystal zbytočne, do rána bol rozhovor zrušený – Kip sa potreboval chystať na svoju prednášku. Bolo mi to ľúto aj kvôli študentom, ktorý sa na rozhovor tešili. Každopádne, prvý deň bol za nami.
Deň druhý: Krst knihy a ďalšia párty
Rovno poviem, že druhý deň som festival úplne vynechal – krstili sme knihu. Keď sme mali možnosť vybrať si čas, hlavný program som ešte nepoznal a nanešťastie sa náš krst prekrýval s hlavným programom, preto tam aj bolo ťažké dotiahnuť Kipa. Na druhej strane, v utorok doobeda by knihu asi aj tak nikto nechcel krstiť a večer hrala na námestí hudba, takže by sme aj tak asi nič iné nevymysleli. Rozprával Kip Thorne, rozprával Charlie Duke; oveľa viac o hlavnom programe neviem. Môj vlastný deň však bol divokejší, než som čakal.
Ráno som vyrazil spraviť rozhovor s Stevenom Chu. Nie je ľahké sa na takéhoto človeka pripraviť, lebo po prvé dostal Nobelovku za objav toho, ako sa dá chladiť lasermi, po druhé v administratíve Baracka Obamu šéfoval energetike a po tretie, aktuálne vedia laboratórium, ktoré hľadá nové materiály významné pre boj s klimatickou, napríklad efektívnejšie fotovoltické články.
Rozhodol som sa, že sa ho najprv opýtam na Nobelovku, keďže túto tému sme už raz riešili v podcaste. Vysvetlil mi, ako sa chladí laserom – evidentne to nerobil prvýkrát – a potom som mu položil otázku, či sa podobný jav nemohol diať spontánne v ranom vesmíre. Totiž, tam bolo veľa horúcich oblastí a niektoré sa mohli ochladiť viac, než sme čakali. Neviem, či mojej otázke úplne porozumel, lebo začal rozprávať o reliktovom žiarení a keď som sa ho pokúsil stopnúť, išiel ďalej; trochu mi to rozhodilo koncepciu. Potom som sa však dostal k trom otázkam, ktoré sme riešili po zbytok rozhovoru: ako bude vyzerať energetika na konci tisícročia, storočia a desaťročia. Rozprávali sme sa o fúzii, obnoviteľných zdrojoch energie a aktuálnych výzvach.
Keď som mu povedal, že rád by som skončil pozitívne, začal mi dávať odpoveď, ktorá sa v asi tretej veta zvrhla na civilizačný kolaps. No, čo už! Inak bol milý, asi tri minúty hľadal v mobile fotku svojej záhrady (nenašiel) a fotku, kde som mal tipnúť jeho vek (tipol som 25, mal tak 40). Totiž, Chu je na svoj vek plný energie, má 76 rokov, vedie labák a drží sa na špičke. Jeho tajomstvo? Pravidelne cvičí, celý život.
Mimochodom, pôvodne sme mali nahrávať vo veľkej press room, no dali sme priestor malej rozhádzanej miestnosti, viac to vyzeralo ako akademická kancelária. Keď som tam prišiel, práve s Kipom Thornom (zas ten!) riešili nejakú fyziku na počítači, až mi bolo ľúto, že som ich vyrušil. Novinár, ktorý mal mať rozhovor s Kipom vraj neprišiel. Kým som však povedal, že pokojne zoberiem aj oboch naraz, bol fuč.
Bolo asi jedenásť hodín ráno, o druhej sme mali dohodnutý obed s chalanmi, o štvrtej mal začať krst. Tak si vravím, že si sadnem do svojej obľúbenej čajovne na Grösslingovej, nachystám obrázky na krst a ostatné veci, ktoré som potreboval dorobiť. Otvorím správy a tam čaká jedna od Norbiho, niečo na štýl: „Stretol som na Hlavnom námestí Francka Marchisa, nechceme s ním nahrať Rozhovory? “
O Franckovi mi už raz rozprával, vyrobil domáci teleskop, ktorý sa správa ako veľké astronomické teleskopy – automaticky sa namieri a robí dlhé expozície, takže zo záhrady môžete pozerať na hmloviny a galaxie. Okrem toho, ako mi Norbi napísal, Franck objavil prvý systém troch asteroidov, najväčšiu sopečné erupciu v slnečnej sústave a exoplanétu priamym pozorovaním. Podľa mňa by sa ani s jednou z týchto tém nestratil na hlavnom pódiu, namiesto toho sa však potuloval po Hlavnom námestí.
Píšem, že „jasné, môžeme“; môj plán bol predsa z tohto týždňa vyžmýkať maximum. Norbi však odpísal, že to má háčik – Franck odchádza o štvrtej. To znamená, že na nahranie hodinového rozhovoru máme čas niekedy medzi 11:30 a 13:30. Plus, nemáme nachystaný scenár. A vlastne ani miesto. Nemáme čas, priestor ako prípravu, ale to nás predsa nemôže zastaviť.
Vedel som, že takto okolo obeda nebýva v čajovni veľa ľudí, tak prišiel nápad – nenahráme to tam? Síce nebude dokonalý pokoj, ako máme pri nahrávaní bežne, ale zas lepšie ako nič, no nie? Prišiel som do čajovne a opýtal sa, či tam nemôžeme nahrať Rozhovory o vesmíre. Nepotrebujeme, aby tam bolo ticho, nebudeme rozprávať hlasno a okrem nášho stola budeme potrebovať len priestor na jednu kameru. Majiteľ ochotne súhlasil a tak som hneď volal Norbimu, nech s Franckom aj Vaškom prídu (Vašek Gloss produkuje Rozhovory o vesmíre). Kým prišli, poriešil som si (takmer) všetko, čo som potreboval. Teda, až na scenár. Premyslel som si prvú otázku – všetci poznáme problém trochu telies, ako je možné, že on objavil systém troch asteroidov. Po nej sa to pokúsime smerovať spontánne. Výsledok si budeme môcť čoskoro vypočuť, no myslím, že sme boli všetci traja veľmi spokojný. Aj s obsahom aj s unikátnou atmosférou čajovne.
Hneď po skončení sme trielili na obed s chalanmi, s ktorými sme robili knihu Rozhovory o vesmíre. S Palom Lackom (edity) pravidelne behávam, s Janom Lastomírskym (ilustrácie) sme presedeli hodiny na káve v Brne a vymýšľali, čo kresliť, s Janom Kurincom (grafika) sme kedysi robili knihu Najzaujímavejšie experimenty vo fyzike, teraz sme u neho doma dorábali finálne sadenie. Po kúskoch sme sa poznali, no toto bolo prvé spoločné stretnutie v pätici.
Jano vytiahol veľké dosky, podobne, ako keď sme sedávali na káve a vytiahol z nich limitované ilustrácie, ktoré budeme posielať podporovateľom kampane. Celkom zážitok ich prvýkrát vidieť takto. Nálada bola dobrá, až bolo človeku ľúto, že musíme vyraziť na krst.
Trochu sme meškali, prišli sme tesne pred začiatkom a vtedy priešiel niekto s réžie, že či im viem poslať prezentáciu s obrázkami. Hupsik, to je práve to, čo som chcel riešiť v čajovni. Rýchlo som otvoril google drive a nahádzal dokopy pár ilustrácií, zatiaľ čo mi do ľavého ucha niečo hovoril jeden človek, do pravého iný človek a zároveň sme mali asi dve minúty do začiatku krstu. Bežná momentka z tohto týždňa.
Keď sme sa deň predtým dozvedeli, že Kip nebude môcť krstiť – plán bol spraviť tam s ním krátky rozhovor na pódiu – tak sme museli zmeniť koncept a nájsť iného krstného rodiča. Šlo to rýchlo, lebo na pomalý proces aj tak nebol čas. Každopádne, na krst sme oslovili rapera Beneho, ktorý sa venuje hudbe, no váži si vedu – v jednej pesničke raz použil niečo z môjho článku o dúhe – a tak sa na festival náramne hodí. Keď sme spolu ráno volali, že čím krstiť, prišiel s peknou myšlienkou – krstiť hlinou, keďže občas zabúdame, že aj naša Zem je súčasťou vesmíru. Trochu ho sklamalo, že som mal nachystaný na krst prach s mesačného meteoritu. Nakoniec sme použili oboje.
Keďže sme nemali Kipa na rohozovor, tak sme si povedali, že by bolo super, ak by sme teda boli na pódiu všetci piati, čo sme na knihe robili (pracovali na nej aj členky vydavateľstva N press, tie tam boli tiež, predávali knihy) a tak sme potrebovali niekoho, kto by to moderoval a pýtal sa nás. Tu nám hneď napadla ako možnosť Zuzka Hanzelová a našťastie na nás mala čas. Aj sa poznáme, aj sa v týchto témach trochu vyzná a aj dokáže moderovať v ľudskej a kamarátske atmosfére. Tá je cítiť z knihy a chceli sme, aby ju bolo cítiť aj z krstu – myslím, že sa to podarilo. Tiež sme to nahrávali, takže sa to bude dať pozrieť.
Legendárny moment z krstového rozhovoru bol, keď Zuzka otázkou zaskočila evidentne zamysleného Jana Kurinca. On chvíľu nereagoval a potom povedal niečo na štýl: „Sorry, ja som rozmýšľal, že na chvíľu odbehnem, lebo som videl, že sa uvoľnil ten veľký teleskop.“ Klasik.
Po krste sme šli na spoločnú večer a odtiaľ, trochu oneskorene, na Star party na Devíne. Akurát končil posledné koncert, tak som vyjedli zásoby vo VIP zóne a rozprávali sa so známymi, ktorých sme tam postretávali. Šepkalo sa, že sa tam už potuluje aj Chris Hadfiled, len sa nám ho nedarilo nájsť.
Kamarátka mi písala, že narazila na pána, ktorý hľadá na pár otázok nejakého vedca. Došiel som za nimi a bál som sa, čo príde. Pán že prišiel z Česka, počul našu podcastovú epizódu o Kipovi Thornovi, kde sme spomínali aj STARMUS, tak si kúpil lístok, zdvihol sa a docestoval. Mal celkom príčetné otázky, chcel porozumieť teórii relativity, tak sme sa o nej asi desať minút rozprávali. Ja som si chcel potom vyskúšať jeden nový teleskop, tak som sa rozlúčil a šiel späť do VIP zóny (trochu ma mrzelo, že je to tak rozdelené).
Niečo medzi jedenástou a dvanástou sme sa postupne začali zberať. Stretol som kolegu Jean-Paula z Brna. Pýtam sa, že ako sa má a odpovedá, že „I feel like dying, man.“ Pýtam sa, že prečo. Vraj celý deň behá po STARMUSE so svojou dizertačkou a hľadá Kipa, chcel si ju dať podpísať. Konečne ho stretol, na Devíne šiel oproti a rozprával sa s ľuďmi a keď ho zastavil, zistil, že má problém – zabudol si pero. „Well, man, sorry to hear that; that sucks.“
Ďalší deň za nami.
Deň tretí: Hawkingova medajla
Kto sa pozrel na stredajší program na STARMUSE, mohol si povedať, že bude konečne trochu kľud. Na hlavnom pódiu celý deň nič, až večer Hawkingova medajla a koncert The Offspring. Kto čítal doteraz pozorne, tuší, že pokoj nehrozí.
Na Hlavnom námestí totiž prebiehal PBL challenge. Pýtate sa, že čo je to PBL? Ide o skratku z Project based learning; teda učenie sa robením projektov. Do tejto milej aktivity som bol zapojený od úvodu a zo všetkého na STARMUSE mi toto zabralo asi najviac času – dávali sme dokopy koncept, kritéria, písali odporúčania, hodnotili projekty, vyberali finalistov, sledovali ich prezentácie a vyberali víťaza.
V skratke: kolektívy žiakov zo základných a stredných škôl si vybrali výskumnú otázku týkajúcu sa životného prostredia a tej sa následne mesiace venovali, výsledok spracovali a odprezentovali. Vznikli projekty na znižovanie odpadu v školskej jedálni, aplikáciu na organizovanie carpoolingu, efektívne využívanie dážďoviek a podobne. Fakt, že niektoré projekty bolo úplne parádne, myslím – dúfam – že sa so súťažiaci o pár rokov stretneme na vysokej škole.
Bolo super vidieť mladých ľudí, ktorí sú hrdí na výsledky svojej niekoľkomesačnej práce. Myslím, že toto bude silná motivácia pracovať na sebe ďalej. Každopádne, vybrali sme víťazov, odovzdali sme ceny, pokecali sme (celkom ma potešil víťazný tím, ktorý si vypýtal ešte podrobnejší feedback k svojej práci).
Po rýchlom obede som vyrazil na fakultu, na matfyze sa organizoval úplne mimo STARMUSU zaujímavý seminár; Dieter Meschede rozprával o pôvode šípky času. Kto čítal Kúsky reality vie, že táto téma je mi blízka, celkom som sa tešil. Po desiatich minútach som však zo semináru odišiel. Došla mi totiž správa: „Kip Thorne bude mať na čas, ak prídeš do 30 minút, budeš mať 30 minút na rozhovor.“
Neuveríte, ale váhal som. Po prvé, rozhovory bežne robíme v dvojici a trochu mi bolo ľúto nahrávať samému. Po druhé, nečakal som to! Keďže som už ale bol pripravený očakávať neočakávané, v batohu som mal malý mikrofón, ktorý sa pripája na mobil. Nemal som kolegu, nemal som prípravu a ani tá batéria v mobile nebola najplnšia. Ale na druhej strane som si povedal, že ak nepôjdem, budem si to do smrti vyčítať. A tak som šiel a som za to rád.
Prišiel som na miesto skôr, než on, tak som mal čas pripraviť si techniku. Otázky som dával dokopy v taxíku, mal som prípravu na variant, že by sme sa pýtali dvaja, tu som si to prekopal. V princípe ma zaujímali dve veci. Po prvé, ako sa pozerá na nové modely z fyziky, teóriu strún a podobne. Po druhé, on bol vo fyzike často vlk samotár, zároveň však viedol veľa študentov – ako dokázal tieto veci skĺbiť? Začal som však osobne: „Kamarát sa snažil včera získať podpis, no nemal pero …“. Jean-Paula si bude môcť jeho pozdrav založil do dizertačky.
Kip je človek, ktorý mal rozhovorov stovky. Stokrát už počul otázku o tom, ako vznikol film Interstellar či ako objavil gravitačné vlny. Nechcel som ho uspať. Chcel som, aby ho prvá otázka zaujala. Čo lepšie sa opýtať ako niečo, čo má reálne vo výskume zaujíma a on je jedným z najväčších svetových kapacít na túto problematiku? Prvá otázka znela: „Je zrážka čiernych diery časovo symetrický proces?“ Popularizačný podcast, lets go!
Myslím, že tento rozhovor si budem ešte roky pamätať. V aute sme sa potom rozprávali o porovnaní Interstellar verzus Oppenheimer. Smerovali sme späť do Tipos arény, večer sa odovzdávali Hawkingove medajle.
Môj vzťak k cenám je taký, že majú zmysel ak buď pomáhajú vytiahnuť mladé talenty (ako napríklad Rádiohlavy), priťahujú pozornosť k danej oblasti alebo ju formujú (ako napríklad Nobelova cena) alebo robia kombináciu oboch (ako napríklad ESET Science award). Ostatné mi často príde ako reklama pre organizátora a partnerov (ako napríklad Slávik). Hawkingova cena sa odovzdáva za popularizáciu vedy, tento rok ju získali Laurie Anderson, Sylvia Earle, Christopher Nolan a David Attenborough. Druhí dvaja si ju prebrali na diaľku, prvé dve mali aj prednášky a prebrali si ju osobne.
Ceremónia bola krásna aj hudobne skvele spravená. Ak by za jedného z nich dostal cenu napríklad takmer-miestny Jiří Grygar (mimochodom držiteľ Kalinga Prize, popularizačnej nobelovky), ja osobne by som sa potešil. Domáci rečníci chýbali (okrem Riša Marka) aj v hlavnom programe, predviedli sa len hudobníčky a hudobníci.
No, každopádne, po ceremónii prišla prestávka (čítaj bufet) a po nej koncert The Offspring. Na ten som sa naozaj tešil, prvý album ktorý som kedy mal, bola páska Americana a počúvala som ju do nemoty. Na ďalší den ráno ma však čakal program, na ktorý som sa musel pripraviť a tak som povedal, že idem na tribúny nachystať text a po 3-4 pesničkách idem do davu. Kým som to dokončil, koncert bol za nami. Užil som si ho aj tak, aj keď trochu inak. Tie pesničky mám vryté hlboko do pamäte. Zábavný moment koncertu bol, keď som si zhora z tribúny všimol malý mosh-pit, asi desať ľudí. Z toho dve moje študentnky, bakalárky a kolega Juro Tekel. Navzájom sa nepoznajú, no Juro si na ďalší deň pochvaloval, že to bol parádny ošial a že má dobre odretú ruku. Musím baby pochváliť!
Deň štvrtý: STARMUS4SCHOOLS
Po koncerte som sa stretol s kamošom a Jeanom-Paulom, ktorému som odovzdal Kipov odkaz. Nasledovala dlhá cesta domov a ďalšie neskoré zaspávanie. Na ďalší den som mal skorý budík – moderoval som STARMUS4SCHOOLS.
Skoro som sa nezmestil do autobusu. To je na intrákovej linke pomerne bežné. Potom mi však trklo, že autobus nie je plný vysokoškolákov, ale stredoškolákov! Všetci smerovali na STARMUS4SCHOOLS, kam sa mohli triedy zadarmo prihlásiť a videť niekoľko z hlavných hviezd festivalu s krátkymi prednáškami.
Toto bude asi na dlhú dobu najdivokejšie moderovanie. Keď som bol na pódiu, mal som možnosť prehovárať k tisíckam mladých študentov zo Slovenska. Keď som zišiel zo stagu, tak som mohol klebetiť s Jane Godall či Chrisom Hadfieldom.
Jane je neuveriteľne milá a ľudská. Zo srandy som sa jej opýtal, či je nervózna. Povedala, že nie, len dúfa, že bude mať pultík – rada sa totiž niečoho chytí pevne ako stromu. Akurát má trochu strach, aby nerozprávala zbytočne dlho. Povedal som jej, nech nemá strach, že ju zvládneme počúvať aj hodiny. On na to, že to je milé, ale ona nerada blaboce. Keď skončila svoj príhovor, decká ju odmenili brutálnym potleskom, mal som zimomriavky. Keď sme sa obchádzali, objala ma a dala mi pusu na líčko – cítil som sa ako malá opička.
Richard Marko si trúfol nechať žiakov posielať odpovede na otázky priamo na veľký screen, čo myslíte, ako to dopadlo? Samozrejme, väčšina slušná, ale tých pár prípadov trochu zaskočilo. Páči sa mi však snaha nie mladým kázať, ale diskutovať s nimi.
Keď sa chystal astronaut Chris Hadfield, tiež som sa ho zo srandy spýtal, či je nervózny. Povedaj, že samozrejme, že nie – čo najhoršie sa mu môže stať na pódiu? Odpoveď „nie“ som očakával, ale tento uhol pohľadu je myslím celkom užitočný. Keď sa zvučilo, Chris zďorazňoval, aby jeho prvé video vypeckovali. Ukazoval štart rakety a ten zvuk naozaj ľudí vtlačil do sedadiel. Chris rozprával o svojom pobyte na ISS, ale hlavne o ceste, ktorá ho tam dostala. Vybral si ciel, rozdelil ho na medzikroky a na každom z nich makal, až kým nebol špička. V jeho podaní to znelo až ľahko. Nevadí, presne aj takéto vzory potrebujeme, špeciálne v dobe, kedy trvá pozornosť 15 sekúnd.
Po prednáškach prišla hudba slovenského filharmonického orchestra, hrali veci zo Space Odyssey či Star Wars. Vrchol však bol, keď prišiel Chris s gitarou a zahrali Space oddity. Orchester, Chris, gitara a tisíce mladých, čo kývali so svetlami. Zimomriavky som mal už pri Duel of fates, toto bol pre mňa ale vrchol, možno aj celého festivalu. Myslím si, že o 10 rokov sa nájde nejeden úspešný študent či študentka a povedia, že práve v tomto momente sa to u nich začalo.
Takže tak, veľký zážitok. Preložím pár slov, ktoré som mal pre mladých, časť z úvodu a časť zo záveru:
Zmeniť svet je … prekvapivo ľahké. V Bratislave je práve teraz deväť Nobelistov, asi to naozaj nie je také ťažké. Môžete tu stretnúť astronautov a zistiť, že sú to obyčajní ľudia, rovnako ako rockeri a iné hviezdy, ktoré tu týždeň vídame.
Sú to obyčajní ľudia ako vy či ja, no možno majú štipku naviac z dvoch ingrediencií – zvedavosti a vytrvalosti. Treba mať chuť objavovať a výdrž nasledovať svoje sny.
…
Aby ste boli dobrými vedcami, potrebujete zvedavosť a vytrvalosť. Keď však chcete byť aj dobrými ľuďmi, musíte byť aj láskavý. (A nikto nespája tieto tri vlastnosti tak dobre, ako Jane Goodall.)
…
Viete, čo mali naši štyria rečníci spoločné? Milujú to, čo robia. Nepočúvajte, čo vám ostatní kážu, že máte robiť – maximálne si tak nechajte poradiť. Robte to, čo milujete. Možno ešte neviete, čo to je. To je v poriadku, ste mladí. Na toto je presne váš vek vhodný. Skúmajte, objavujte, učte a socializujte sa, budujte vzťahy a priateľstvá, spoznávajte nových ľudí a skôr či neskôr nájdete aj to, čo budete milovať.
A keď to nájdete a budete zvedaví a vytrvalí a láskavým, tak budete žiť svoj najlepší možní život.
No, takže to by sme mali STARMUS4SCHOOLS. Akcia skončila, hviezdy odišli, pár krátkych stretnutí a fotiek, vypiť pohár vody a hor sa hore, kde už Vašek a študenti chystali provizórne štúdio na Rozhovory o vesmíre s Joelom Parkerom.
Joela som už spomínal, to bolo to faux-paux pri stole. Keď prednášal na matfyze, bol oblečený formálne. Teraz kvetinková košeľa a veľká náušnica v tvare stromu. Joel je dokonalý človek na rozhovor, či už pred kamerou alebo pri káve. Od small-talku ste vždy na dva kroky buď od vtipu alebo hlbokej úvahy. Chceli sme s ním spraviť Rozhovory o vesmíre hlavne o misii Lucy a význame výskumu asteroidov v slnečnej sústave. Keďže sme však boli na STARMUSE, začali sme umením, ktorému sa Joel venuje. Kto pracuje systematickejšie a kto kreatívnejšie, umelci či vedci? Dozviete sa už čoskoro!
Po skončení rozhovoru som sa mal konečne možnosť nadýchnuť a najesť. Stretol som sa s Davidom Eicherom a dohodol, že na ďalší deň by sme mohli nahrať podcast, kde zhrnieme celý festival. Prestávka skončila, čas sa presunúť na prednášky.
Štvrtok bol unikátny, povedal by som, že nielen na miestne pomery. Na pódiu sa prestriedali piati držitelia Nobelovej ceny: Goerge Smoot (fyzika), Michel Mayor (fyzika), Anton Zeilinger (fyzika), Donna Strickland (fyzika), Kurt Wüthrich (chémia). Tromi vedeckými prednáškami prispeli aj Pietro Barabaschi (šéf ITERu rozprával o jadrovej fúzii) a Martin Rees (kozmológ na diaľku rozprával o neľudskej kolonizácii vesmíru). Laurie Anderson mala umelecký príspevok o budovaní archy, ktorý aspoň z mojej strany zostal nepochopený.
Donny Strickland som naladený z rána pýtal, či je nervózna a prekvapilo ma, že áno – prvá, čo to rovno priznala. Mala veľmi zaujímavý príspevok o tom, aké sú inovatívne meracie zariadenia dôležité pri boji s klimatickou zmenou. Anton Zeilinger je guru kvantovej fyziky a rozprával o náhodnosti v našom svvete. S Michelom Mayorom sme raz nahrávali Rozhovory o vesmíre o exoplanétach, jeho príspevok zhŕňal nové vedecké výsledky a bol jeden z tých zložitejších, ešte nie úplne na úrovni konferencie, ale možno letnej školy pre vysokoškolákov. Úplne to však rozbalil Goerge Smoot.
Smoot dostal Nobelovku za výskum reliktového žiarenia (a zároveň vyhral súťaž, „Kto je chytrejší, než piatak?“) a jeho prednáška by sa nestratila na vedeckej konferencii. Asi päť nás krochkalo od blaha, väčšina ľudí v sále sa však tvárila dosť vyplašene. Ak by takéto prednášky boli všetky, asi by sa pár ľudí hnevalo. No myslím, že jedna takáto ochutnávka skutočnej vedy nebola na škodu. A naozaj sme sa tam dozvedeli pár nových výsledkov!
Nasledoval okrúhly stôl trvajúci 108 minút, na prístup však nestačil ani moja VIP páska a tak som mal konečne voľný večer. Teda, voľný ako voľný. Musel som sa nachystať na dva ranné rozhovory, prvý s Davidom Eicherom a druhý s Kathrine Hayhoe, ktorú nám pridali na poslednú chvílu. Na Davida sa veľmi ani nebolo treba chystať, Hayhoe sa však venuje klíme a pochádza z pomerne atypického náboženského prostredia, na STARMUSE mala jednu z najlepších prednášok. Takže pri nej bolo veľa možností, ako rozhovor uchopiť. Chystali sme sa však zbytočne, ráno nám ju znovu zrušili. Predposledný deň za nami!
Deň piaty: Koniec (času)
Ráno začína rozhovorom s Davidom, Jozef sa konečne zbavil choroby a tak vyrážame dvaja. Obaja sa s Davidom poznáme, už sme nahrávali podcast. Nálada bol taká, že sa nás po rozhovore pýtali z vedľajšej press-room, že na čom sme sa toľko tak smiali. Dúfam, že si Veronika, naša produkčná, s tými výkyvmi hlasitosti poradí. S Davidom sa skvele zakecáva, chvíľu riešime STARMUS a chvíľu výlety za zatmeniami Slnka v Egypte.
Ako som už povedal, ďalší rozhovor nám zrušili – skúsime sa s Kathrine spojiť na diaľku – a tak sme vyrazili do arény na posledný deň prednášok.
Po vstupe do našej zóny sledujem, kto v miestnosti pribudol a kto ubudol. A zrazu hľa, vzadu stál Brian Greene. Drgám do Jura Tekela, že či sa nejdeme zoznámiť. Tak sme išli, dal som si podpísať knihu (posledná, ktorá mi chýbala, okrem Martina Reesa, ktorý nepriešiel) a prehodili sme pár slov.
Posledný deň prednášok bol hlavne o vesmírnych programoch. Kathryn Thorton rozprávala o misii, pri ktorej opravovali Hubblov vesmírny teleskop, Chris Hadfield o odpade na orbite, Carole Mundall o plánoch ESA – do roku 2037 a každé dva roky chystá veľká vesmírna misia. To je, čo?
Paulína z ESETu ma pre prednáškou zoznámila s Carole, povedala, že nemá dohodnutý rozhovor. Prišiel som za Jozefom a pýtam sa: „Je tu šéfka vedy v ESA, dáme podcast?“ Pozrel som si, čomu sa venovala predtým a – BINGO – gama zábleskom, tým sa trochu venujem aj ja! Dohodli sme sa, kedy sa stretneme a keď som šiel späť na prednášky, narazil som znovu na Briana Greena. Ak neviete, jeden z najznámejších popularizátorov, teoretický fyzik a autor mnohých svetových bestsellerov. V duchu: „Ak nevystrelíš na bránu, nikdy nestrelíš gól“ som si povedal, že skúsim šťastie – že či by nemal pár minút na rozhovor po svojej prednáške. A čuduj sa svete, mal!
S Carole som sa dohodol, že ju počkám po jej prednáške. Hneď však prišiel niekto zozadu a zobral ju na neplánovaný rozhovor, tak som teda poslušne čakal a strážil jej tašku. Dante Lauretta rozprával prvú polku prednášky pekne o tom, ako sa zbierali vzorky z asteroidu Bennu, to bolo veľmi zaujímavé. A potom prepol na kvantové vedomia a pôvod života a po očku som sledoval, ako si už pripravený Greene schováva hlavu do dlaní. Vravím mu, že: „One more slide like this and we are in the astral travel territory,“ on sa len uchechtol a povedal niečo na štýl: „Yeah, that’s totally wrong.“
Každopádne, po Leurettovi vybehla Carole, povedal som jej, že Greena chcem vidieť a môžeme sa porozprávať po ňom; súhlasila. Brian je profík ako Chris Hadfield, v prednáške má veľa animácií do ktorých je naučený presne čo hovoriť, rozprával približne o obsahuj svojej novej knihy. Entropia, myslenie, koniec vesmíru. O konečnosti a význame. Veľmi pekné, aj keď som mnohé poznal z knihy.
Hneď ako skončil, šli sme s Jozefom za Carole, už nás čakala. Problém je, že nečakali technici, ktorí už dostali signál, že sa festival končí a začali rozoberať všetko okolo seba. Bol to teda dosť divoký rozhovor, všetko okolo nás búchalo, v jeden moment vošiel do miestnosti človek na rebríku. Našťastie sa nám to podarilo cez AI zachrániť, zvuk sa dosť vyčistil. Pri rozhovore zabrala klasická finta – spýtať sa na niečo iné, aj keď samozrejme, misie ESA sa nedali nespomenúť. Keď bude mať castu okolo, skúsim ju osloviť aj na Rozhovory o vesmíre.
Po očku som videl, že Brianovi skončil rozhovor, Paulína Böhmerová nám ho odchytila a rovno sme šli na to. Nebol čas nazvyš, festival už končil, jeho odvoz sa blížil a nebudem prezrádzať viac, len, že mi bolo ľúto, že sme ho nemali aj na hodinu, myslím, že sme si celkom sadli. Vtipný moment bol, že keď už ho brali, tak som povedal, že: „Ok, one more quick question, ok?“ a potom sa ho opýtal, či matematiku podľa neho tvoríme alebo objavujeme. Asi uznáte, že toto nie je ľahká rýchla otázka – a myslím, že ho celkom potešila. Tiež ho skúsim ešte niekedy stiahnuť na dlhšie. Aj tých 10 minút však pre mňa bolo veľkým zážitkom, na ktorý budem dlho spomínať a myslím, že to bola skvelá bodka za celým týmto festivalom.
Čo dodať na záver? Pre mňa zážitok na celý život. Počúval som ľudí, asi každý mal nápad, ako spraviť niečo lepšie a s niektorými sa asi dá súhlasiť. STARMUS bol donedávna pankáčsko-vedecká akcia, až teraz sa postupne stáva veľkým festivalom a niektoré nedostatky boli také „pôrodné bolesti“. Myslím, že zvonku ich ani veľmi nebolo vidieť a pre ľudí, ktorí prišli, to bola veľká oslava vedy. Naozaj sa týždeň rozprávala o vede, myšlienkach, problémoch a riešeniach.
Mne sa podarilo to, čo som chcel – pomáhal som, s čím som vedel a oslovoval každého, koho sa dalo. Dúfam, že vám tieto zápisky preniesli aspoň časť z atmosféry tak, ako som ju cítil ja a že sa budete tešiť na rozhovory, ktoré sa nám tam podarilo spraviť. Budú vychádzať najbližšie týždne v rámci Vedátorského podcastu a Rozhovorov o vesmíre, odkazy hodím sem na koniec článku. Takže tak, to bola jazda!
[Samuel]