Je jasné, že tínedžeri sú ochotní riskovať oveľa viac ako dospelý človek. Mohlo by sa zdať, že pozadie tohto problému je jednoduché, ako mladý tínedžer nemáte dosť životných skúsenosti na to aby, ste si vedeli plne uvedomiť podstatu a následky svojich akcií. V skutočnosti však štúdie naznačujú, že adolescenti sú schopní vyhodnocovať potenciálne následky rovnako ako dospelí. Prečo sú teda tínedžeri ochotní riskovať viac?
Systém odmeňovania v mozgu
Odpoveď sa pravdepodobné skrýva v časti nervového systému prezívaného aj centrum/systém odmeňovania. Čo tento systém predstavuje? Aby sme si vedeli lepšie predstaviť je funkciu, skúsme sa najprv presunúť o milióny rokov dozadu, do čias, kedy naši prapredkovia predstavovali pohyblivé jednobunkové organizmy bez vedomia. Za prvé prasystémy zodpovedná za vnímanie okolia a vzniku určitej (v tomto momente ešte nevedomej) motivácie môžeme považovať takzvané taxie. Taxia charakterizuje pohyb jednobunkového organizmu v smere (alebo proti smeru) určitého stimulu.
Najčastejším príkladom je chemický zdroj živín (napr. glukóza) – chemotaxia. Tento mechanizmus zabezpečuje presun bunky do miesta s najvyššou šancou dlhodobého prežívania (na miesto kde je veľa glukózy – potravy), čo je rozhodne výhodný evolučný krok. Je potrebné uvedomiť si, že tento proces je založený na chemických reakciách prostredia pôsobiaceho na proteíny a molekuly buniek a nejdená sa o formu vedomého rozhodovania. Po prijatí stimulu naši prapredkovia (prípadne aj súčasné jednobunkové organizmy) nemali možnosť rozhodnúť sa, či tento stimul využijú alebo ho budú ignorovať.
S vyvíjajúcou sa komplexnosťou živých systémov sa zmenil aj systém zodpovedný za vyhľadávanie miest s najvyššou pravdepodobnosťou prežitia. Úlohu tohto procesu preberá nervová sústava – systém neurónov a gliových buniek regulujúca spracovanie informácií, telesných parametrov a pohybu. U nižších živočíchov (nižšie na evolučnom strome, nie nízkych zvierat) funguje nervová sústava na báze reflexných oblúkov. Zjednodušene, neuróny zodpovedné za vyhodnocovanie vonkajších stimulov dostanú signál a predajú ho ďalším neurónom vykonávajúcim vhodnú reakciu na tento signál.
Pekným príkladom reflexného správania môže byť dážďovka počas dažďa. Po tom čo jej dažďová voda „vytopí“ vyhrabané chodbičky v zemi nervový systém po rozpoznaní nízkeho obsahu kyslíka v okolí a prítomnosti vody zavelí v pohyb ku miestu s vyššou koncentráciou kyslíka: na povrch. Po tom čo sa dážďovka dostane na povrch a nadýcha sa jej nervový systém zaznamená inú nástrahu, zvyšujúcu sa teplotu po to čo dážď ustál a s tým spojené riziko straty veľkého podielu vody z organizmu. Reflexný oblúk spustí ďalšiu akciu, hľadanie opätovného útočiska dážďovky v zemi, kde jej toto nebezpečenstvo naďalej nehrozí. Tento relatívne jednoduchý systém dokáže dlhodobo regulovať prežívanie dážďovky v meniacich sa podmienkach okolia.
Reflexné oblúky sa dajú vysvetliť aj na princípe programovania – predstavujú akúsi if / then (keď toto/potom toto) funkciu nervového systému. Reflexný systém riadenia organizmu má však aj svoju nevýhodu. Čo ak sa dážďovka na povrchu dostane na podklad, do ktorého sa nebude môcť zavŕtať, trebárs taký chodník? V tom prípade ju jej reflexný oblúk bude „nútiť“ vykonávať tuto akciu pravdepodobne až do jej skonania. Pozorovať to môžete relatívne vysokým počtom mŕtvych dážďoviek na chodníkoch po výdatnom daždi.
Aby nedochádzalo k zbytočným úmrtiam, evolúcia pridala do repertoáru ďalší systém – vedomie. Vedomie slúži ako program, ktorý dokáže nad úroveň reflexných oblúkov vyhodnocovať prijaté signály a voliť akcie a scenáre s najvyššou šancou prežitia. Dáva nám zároveň možnosť potlačiť akcie, ktoré by boli za normálnych okolností reflexne podmienené, dáva nám možnosť voľby. Možnosť voľby však nesie ďalšie riziko. Jedinec, ktorý si môže svoje akcie vyberať si cielene nemusí vyberať akcie zodpovedná za jeho prežitie – ak som hladný nemusím sa nejsť, môžem si zvoliť hladovanie, ktoré ma vo výsledku privedie až k smrti. Ako obísť tento stav vedomého rozhodovania? K tomuto sa ponúka relatívne elegantné riešenie – za voľbu vedomého rozhodnutia, ktoré nám zvyšuje šancu prežitia nás mozog odmení príjemnými pocitmi v tzv. systéme odmeňovania, ktorý predstavuje jeden z najstarších systémov centrálneho nervového systému.
Čo je základom tohto systému?
Pamätáte sa na príjemný pocit po tom, čo ste zjedli dobrú sviečkovú či čokoládu? Alebo radosť počas rozbaľovania darčekov pod stromčekom? Ak áno, viete si predstaviť pôsobenie dopamínu na váš mozog. Dopamín patrí do skupiny látok nazývané neurotransmitery, ktorých úloha je aktivácia neurónov celého systému. Spôsobuje pociťovanie príjemného pocitu a radosti. Vo všeobecnosti systém odmeňovania funguje na jednoduchom princípe – za dobré odmení, za zlé potrestá.
Predstavte si, že sedíte v reštaurácii kde vám ponúkajú dve jedlá – vysoko-kalorický hamburger, prípadne čokoládovú tortu, alebo tanier zeleniny. Vedomá voľba, podporujúca vaše prežitie by mala byť jasná, tanier zeleniny vám dodá mnohé vitamíny a minerály, kým hamburger predstavuje skôr zdroj tukov, ktoré sú v dnešnej dobe takmer všadeprítomné a v nadmernom množstve môžu mať na vaše telo neblahé následky. Ako sa ale rozhoduje naša nevedomá časť mozgu? Tá, pretože predstavuje dávnejšie vyvinuté časti nervového systému, stále predpokladá, že sa nachádzate na prériách alebo lesoch, kde je dostatok zdrojov jedla v podobe rastlín, ktorých získanie navyše nevyžaduje takmer žiaden risk zranenia čo inej ujmy na zdraví. Mäso, na druhú stranu predstavuje málo prístupný zdroj potravy, ktorého vysoký podiel tukov a bielkovín zabezpečí dlhší zdroj pre spaľovanie a tvorbu energie. Navyše, zdroj mäsitej potravy musíte uloviť, čo obnáša boj s korisťou, ktorý môže viesť k zraneniu. Ak teda dostaneme na výber skonzumovať veľký objem mäsa (alebo vysoké množstvo cukru, pre ktoré platí ten istý princíp) bez nutnosti väčšej snahy o jeho získania ako natiahnutie rukou, naše podvedomie jednoznačne zvolí túto možnosť oproti dostupnej zelenine.
Za vedomí výber hamburgera (či čokoládovej torty) nás naše podvedomie prostredníctvom systému odmeny odmení vypustením veľkej dávky dopamínu do nášho mozgu, ktorý v nás vyvolá prijemné pocity. Verím, že veľa z vás by si pri tejto voľbe jedál vybrala zdravšiu zeleninu, a taktiež, pretože vediete zdravý životný štýl, predpokladáte, že vás mozog odmení práve pre túto voľbu. Rozhodne vám v tomto presvedčení nebudem odporovať. Skúste si ale spomenúť, kedy naposledy ste o jednej v noci cítili potrebu hľadať v chladničke varenú brokolicu, a kedy kúsok koláča, ktorý ostal z nedeľného obedu.
Taktiež však platí, že za rovnaký, opakujúci stimul vás bude vaše podvedomie odmeňovať stále menej a menej. Preto, kým spočiatku vám pre váš pocit radosti stačilo zjesť jeden hamburger, jeho opakovaným jedením vám neprináša rovnaký pocit pohodlia. V snahe získať dopamín pre váš mozog, budete buď zvyšovať množstvo prijatej stravy či hľadať jeho „silnejšiu“ náhradu. Pôsobenie dopamínu na mozog je jedným z hlavných mechanizmov vzniku závislostí. Táto téma však presahuje obsah tohto článku. Ak by ste chceli vedieť viac, je možné spracovať príspevok aj na túto tému!
Systém odmeňovania však nie je aktívny len pri výbere jedla, rovnako dôležitý a aktívny je aj pri mnohých iných aktivitách pre naše lepšie prežívanie, medzi ktoré patrí rozmnožovanie či oddych. Väčšiu šancu na rozmnoženie vám dáva dobrá socializácia a spoločenské postavenie – zvyšujete tak pravdepodobnosť, že si opačné pohlavie na túto činnosť vyberie práve vás. O čo horšie, prijatím určitých substancií môžeme prinútiť systém odmeňovania k svojej aktivite aj bez toho, aby mal dôvod naše akcie odmeniť. Príkladom je kokaín, ktorý v našom mozgu vyvoláva silný dopamínový efekt. Medzi takéto substancie patria však aj alkohol či nikotín tabaku.
Ako tento systém súvisí s riskovaním tínedžerov?
Tendencia riskovať u tínedžerov je spôsobená nerovnomerným vývojom rôznych častí nervového systému. Kým systém odmeny je u tíndežerov dobre vyvinutý a dávkuje dopamín za správanie ktoré považuje výhodné už v skorom veku, prefrontálny kortex, zodpovedný za zhodnotenia následkov, vedomú reguláciu správania a dlhodobé plánovanie sa ešte stále vyvíja. Novými možnosťami zábavy, no rovnako príchodom nových stimulov – pohlavných hormónov – vznikajú aj nová motivácie. Naše podvedomie vidí príležitosť naplnenia týchto motivácii v zvyšovaní svojho sociálneho statusu, predvádzaním sa a upozorňovaním na seba pred svojimi rovesníkmi, či cielenou snahou neprerušovať príjemné aktívy (ostať von na párty s kamošmi dlhšie, i keď viete, že vás doma bude čakať veľký problém). Pri akomkoľvek stimule, ktorý by mohol viesť k naplneniu týchto motivácii náš mozog uvoľní dávku dopamínu – dobrého pocitu – ktorý po jeho odznení budeme chcieť znova vyhľadať. Tým sa však budú posúvať aj hranice toho, čo sme pre dobrý pocit ochotní riskovať. Jazdiť rýchlo v aute? Obliekať sa výstredne a neadekvátne? Riskovať svoj život? Hranice týchto akcií u dospelého človeka určí vedomé rozhodnutie prefrontálneho kortexu. Rovnaká oblasť u tínedžerov však ešte nedosiahla svoj konečný stav a preto sú častokrát ochotní podvoliť sa viac ako dospelí ľudia nevedomej motivácií a vyhľadávať nové pocity senzácie.
[Radovan]Editorská poznámka: Je vedomie nástrojom skutočnej slobodnej vôle? Alebo ide len o oveľa komplexnejší spôsob spracovania veľkého množstva keď toto/potom toto funkcií, ktorých parametre nastavujú naše gény a naša každodenná skúsenosť? Ja sa prikláňam k druhej možnosti. [Samuel]
Viac o faktoroch ovplyvňujúcich správanie tínedžerov:
https://www.psychologytoday.com/us/blog/the-wide-wide-world-psychology/201506/why-are-teen-brains-designed-risk-taking
Dobre vysvetlený a zaujímavý pohľad na systém odmeňovania a jeho vplyv na naše správanie ponuka kniha:
Conscience: The Origins of Moral Intuition (Patricia S. Churchland)
Informácie o dopamíne a jeho funkciách:
https://www.news-medical.net/health/Dopamine-Functions.aspx
Beyth-Marom, R., Austin, L., Fischoff, B., Palmgren, C., & Jacobs-Quadrel, M. (1993). Perceived consequences of risky behavior: Adults and adolescents. Developmental Psychology, 29, 549-563.